Tieto čísla dokazujú, že sa nestačí pozerať iba na tradičné makroekonomické údaje ako rast HDP, pretože ten nám pri súčasnej extrémnej nerovnosti nepovie nič o finančnej situácii typickej americkej rodiny. Pritom sú to práve tieto domácnosti, na ktorých spotrebe ešte stále stojí americká ekonomika.
Veľmi zaujímavé je aj porovnanie s hospodárskym oživením po Veľkej hospodárskej kríze. V roku 1934 mal hospodársky rast úplne iný charakter, nárast bohatstva zdieľali široké vrstvy obyvateľstva. Príjem dolných 90% príjmovej distribúcie narástol o 8.8% a príjem horného 0.01% vtedy klesol o 3.4%.
David Cay Johnston vysvetľuje vo svojom článku tento rozdiel pomocou odlišnej vládnej politiky Roosvelta a Obamu. Zatiaľ čo Roosvelt sa nebál priamo útočiť na bankárov a obklopil sa odborníkmi na boj s kartelmi a finančnými podvodmi, Obamov ekonomický tím sa až na zopár výnimiek skladal z bývalých bankárov a ľudí veľmi blízkych k Wall Street. Niektorí kritici preto aj začali označovať Obamovu administratívu za vládu Wall Street.
Zdá sa však, že prezident Obama v poslednom čase mení rétoriku a teraz už otvorene pomenúva extrémnu príjmovú nerovnosť ako nielen morálny, ale aj významný ekonomický problém a brzdu hospodárskeho rozvoja. Pred nasledujúcimi prezidentskými voľbami sa štylizuje do pozície obhajcu strednej triedy, ktorej príjmy dlhodobo stagnujú.
Tento prudký nárast príjmovej nerovnosti pritom nie je vecou posledných pár rokov, ale je to dlhodobý proces, ktorý začal na začiatku 80. rokov. Na nasledujúcom grafe môžeme vidieť, že počas 20. storočia prebehli dve etapy narastajúcej nerovnosti, ktoré vždy vyvrcholili v masívnej finančnej a ekonomickej kríze. Príjmová nerovnosť stúpala od začiatku 20. storočia a svoj vrchol dosiahla v roku 1928. To, čo nasledovalo, bol krach na Wall Street a Veľká hospodárska kríza. Príjmová nerovnosť prudko klesla v 30. rokoch a počas 2. svetovej vojny a na nízkych úrovniach zostala počas 50. a 60. rokov. Obdobie 1980-2006 znamenalo opätovný nárast nerovnosti a dalšiu finančnú krízu úplne rovnakého typu. Zaujímavé je, že príjmová nerovnosť dosiahla svoj vrchol na presne rovnakej hodnote tesne pred každou z kríz, príjem horného 1% dosiahol 23.5% celkového príjmu v roku 1928 aj v roku 2007.
Príjmová distribúcia USA: 1913-2007
Zdroj: Piketty a Saez (2003), dáta aktualizované v roku 2007
Prečo je narastajúca príjmová nerovnosť brzdou hospodárskeho rastu? Jednoducho preto, lebo vyvoláva nedostatok agregátneho dopytu v ekonomike. Vysokopríjmové skupiny nie sú schopné dať na spotrebu takú časť svojho príjmu ako tie nízkopríjmové. Preto ak prerozdeľujeme celkový príjem tak, že tí najbohatší majú jeho stále väčšiu časť, narazíme na problém nedostatku spotreby. Bohatí jednoducho nie sú schopní celý svoj príjem minúť na luxusnú spotrebu a ekonomika produkuje viac výrobkov ako sú spotrebitelia v nej pripravení zakúpiť. Napríklad Henry Ford si veľmi dobre uvedomoval, že jeho zamestnanci sú zároveň zákazníkmi, a preto dbal na to, aby si robotníci v jeho továrňach mohli zo svojho príjmu kúpiť autá, ktoré vyrábali.
Tento problém nedostatku spotreby bol pred krízou prekrývaný nárastom súkromného dlhu. Väčšina amerických domácnosti sa stále viac zadlžovala, aby si mohla dovoliť spotrebúvavať každý rok viac, napriek tomu, že ich reálne príjmy stagnovali. Je však úplne jasné, že model, keď príjem domácnosti stagnuje a jej zadĺženie sa neustále zvyšuje, nemôže dlhodobo fungovať a nakoniec príde ku krachu. Podrobnejšie o príjmovej nerovnosti ako o hlavnej príčine ekonomických kríz 1929-1933 a 2007-2009 píšem tu.
Z tejto analýzy logicky vyplýva, že jediný spôsob, ako sa môže americká, a následne aj svetová ekonomika naštartovať k udržateľnému rastu, je cez pokles príjmovej nerovnosti. Posledné dáta za USA (za rok 2011 ešte dáta nie sú) však naznačujú, že situácia sa vôbec nezlepšuje, a preto je koniec súčasnej ekonomickej krízy ešte ďaleko.
Tento článok vyšiel pôvodne na blogu Kritická ekonómia na portáli JeToTak.sk
