Neviem ako dostatočne zdôrazniť, že Dáni su najmilší ľudia, akých som kedy stretla. Keď sa na niekoho usmejete, usmeje sa späť. Vždy pozdravia, odzravia, slušne sa prihovoria, ešte slušnejšie odpovedajú.
Príklad č. 1. Hneď v prvý večer po mojom príchode som vyšla z hostela do centra sa trochu zorientovať a popozerať. Ako som si fotila divadlo, pristavil sa pri mne asi tak päťdesiatročný muž, očividne Dán, a spýtal sa ma, či som turistka. Vysvetlila som mu, že toto je môj prvý deň a že som študentka, čo viedlo k tomu, že mi podal ruku, predstavil sa mi (meno si nepamätám), srdečne ma privítal v Dánsku a zaželal mi veľa šťastia. Wau! Tomu sa povie správny prístup!
Príklad č. 2. Šla som autobusom niečo vybaviť a nemala som tušenia, kde vystúpiť. Vedela som číslo busu a budovu, kam chcem ísť. Spýtala som sa šoféra, keď sme stáli na jednej zastavke. Vypol motor a začal nahlas rozmýšlať, lebo si nebol istý. To začuli tri ženy a hneď sa pridali, že asi to bude tá a tá zastavka a riešili to s vodičom asi päť minút. Nakoniec došli k záveru, tak sme sa pohli a kým sme nedošli na miesto, tak sa pán šofér so mnou rozprával o tom odkiaľ som atď. Všimol si, že som nervózna, tak mi povedal, aby som si to užívala, že všetko bude v poriadku. A ja viem, že bude...
Príklad č. 3. S kamarátkou sme stáli na ulici s mapou v ruke a hľadali sme, kde sa asi nachádzame. Okolo prechádzala trojčlenná rodinka a chlap sa pristavil, či potrebujeme poradiť a hneď nám aj našiel na mape danú ulicu.
Len o niečo neskôr som sa pristavila pri páre v strednom veku a spýtala sa na jednu budovu. Dotyčný pán nevedel a tak hneď vytiahol mobil a našiel to na nete. Mám taký pocit, že by spravili to isté, aj keby utekali na autobus a nemali ani sekundu navyše.
Príklad č. 4. Kupovala som si jablká. Poviete si - normálna vec, čo by v Dánsku mohli robiť inak ako u nás, že? Nemali tam sáčky, tak som si dve zobrala do ruky a ako som ich pri pokladni platila, tak sa ma predavač spýtal, či ich chcem umyť. Za mnou čakali ďalší ľudia, ale on mal aj tak čas na to, aby sa zachoval ľudsky a domyslel si, že keď ťahám za sebou kufor, asi som práve docestovala a chcem hneď jesť. Chvíľu som ostala v šoku. Mala som chuť preskočiť pokladňu a objať ho (už len za to ako dobre vyzeral, by si zaslúžil objatie), ale samozrejme som sa ovládla a pekne mu poďakovala spoza pultu.
Príklad č. 5. Išla som zase raz na pre mňa neznáme miesto na opačnom konci mesta a musela som si zobrať špeciálny modrý bus, v ktorom sa nastupuje len prednými dverami a lístok sa kupuje len u vodiča (inak ostatné busy fungujú tak, že sa otvoria všetky dvere, ľudia sa nahrnú dnu a bud použijú svoj mesačník alebo si kúpia lístok cez taký prístroj priamo dnu). A tak som mu začala vysvetľovať, že netuším, ako to tu funguje, ale že potrebujem lístok k univerzite. Podávala som mu peniaze a on len mávol rukou, že nech len vôjdem dnu. Bez zaplatenia. Áno, BEZ ZAPLATENIA!!! Pritom je tu mestská doprava strašne drahá a jednosmerná cesta stojí cca 2,70 eura, čo však neplatí pre modré busy, lebo tam sa to kupuje, ako som stihla vypozorovať, podľa vzdialenosti. V nemom úžase som presedela zvyšok cesty a pri vystupovaní mi ešte nezabudol povedať, aby som si užila víkend. Jasné, ako keby bolo možné si víkend s takýmito ľuďmi neužiť...
Každý hovorí, že Dáni sú chladní a rezervovaní. Čo je možno pravda, ak si chcete s nimi vybudovať vzťah (ja to za ten týždeň ešte neviem posúdiť), ale pokiaľ ide o ochotu pomôcť, tak nemajú konkurenciu a nemám im absolútne čo vytknúť.
