Kto som a čo robím prezradia moje články :) Zoznam autorových rubrík: Dánsko, Zdravý životný štýl, Cestovanie, Filmové recenzie, Knižné recenzie, Duševná očista, Nezaraditeľné
Prisahám na svoju blogerskú česť, že sa v živote držím hesla: so sprostým sa nevyhádaš, a tak ustupujem. Sklopím uši, zahryznem si do jazyka a zlosť si nechávam pre seba. (Dôkazom nech mi je fakt, že toto je prvý článok, ktorý píšem z hnevu.) Ale niekedy by toho bolo veľa aj pre koňa a nie to pre krehkú ženu, takže priznávam, že občas zlyhám. Vo veľkom a na plnej čiare. Lebo keď už, tak už. Nebudem hádam robiť niečo len z polovice.
Vytvorila som si novú motivačnú mantru. Niečo, čo ma má držať v pozore v Dánsku a ukazovať mi správnu cestu. Začni každý mesiac nanovo.
Upratovanie v týchto horúcich dňoch asi príde na chuť málokomu. Ale ja už neviem čo so sebou, a tak upratujem. Na etapy. V polhodinových intervaloch, aby som to neprehnala, lebo nech pijem vody akokoľvek veľa, hlava sa mi točí stále.
Dnes som sa objednávala na preventívne vyšetrenie a pani v telefóne sa ma spýtala, koľko mám rokov. 21, odpovedala som. A potom som sa začala zamýšľať. Nad tým, čo tento vek pre mňa znamená a čo som prežila. Trochu nostalgické, ale taká teraz proste som.
V poslednom čase akosi pričasto riešim problém samoty. Po príchode na prázdnu izbu, pri rezervovaní si samostatnej izby v Dánsku a pri okamihoch, kedy prežívam niečo radostné a nemám sa o to s kým podeliť. Teda mám, ale musím to spraviť telefonicky alebo cez mail či Facebook, a začína to byť poriadne otravné.
Vždy, keď mám dobrú náladu, mám chuť na čerstvý začiatok. Chcem vyskúšať nové veci, zlepšiť tie staré a reorganizovať všetko, čo mi príde pod ruku. A keďže takmer zákonite sa slnečné letné počasie rovná stavu šťastia, je zase raz čas na zmeny...
Najkrajšie veci sú tie najjednoduchšie. A práve tie nám často unikajú. Teda, mne určite. Naháňam sa za svetlejšou budúcnosťou. Plačem, ak mi niečo nevyjde podľa predstáv. Kričím, hnevám sa a prskám okolo seba kedykoľvek sa mi niečo nepáči. Viem byť zlá na druhých i na seba a celé hodiny sa dokážem sťažovať.
Stala sa mi taká vec. Zvyčajne nezvyčajná. Parkovala som na na malom parkovisku v centre. Nikde nikoho, však už bolo podvečer a bol sviatok. Okienko som mala stiahnuté až dolu, hudbu nahlas. Klasika.
Taký obyčajný večer to bol. Prišla som z práce na privát, pobalila som si veci pred zajtrajším sťahovaním národov a sadla som si za počítač. Klasika - fejsbúk, mejl, blog. Spolubývajúca oproti mne na posteli robila približne to isté.
“Ocitol som sa uprostred rozhovoru s niekým, koho som asi v živote nestretol." Pri čítaní knihy "Homo asapiens" (recenzia je v predchádzajúcom článku) som si značila citáty ako divá. Ale tento ma nezaujal. Tento mi priam vlepil facku. Za pár sekúnd sa mi pred očami mihli tváre ľúdi, ktorí pre mňa znamenali tak veľa. Niektorí všetko. A prečo ten minulý čas?
Aj napriek všetkému som stále veľký optimista. Verím na pravú lásku. Verím v dobro ľudí. Verím, že tam niekde na mňa čaká môj vysnívaný muž a noví priatelia, ktorí ma nikdy nezradia. Lenže tiež verím tomu, že sa nájde plno ľudí, ktorí mi podložia nohu a budú sa mi smiať, keď nebudem vedieť vstať. Ale tak to už chodí. Raz sme hore a raz dole. A toto je môj pohľad na to, prečo som práve teraz hore, takže akékoľvek poúčania si prosím pekne nechajte pre seba a akceptujte môj názor na môj život. :)
V dnešnej dobe je vždy zázrak natrafiť na niekoho, kto sa zachová milo (inak povedané ľudsky) celkom nezištne. Čašník vám úprimne zaželá dobrú chuť. Predavačka vám pomôže zbaliť nákup. Neznámy vám pridrží dvere. Niekto vás dobehne s vašou zabudnutou peňaženkou v ruke. A keď sa niečo také stane, treba o tom hovoriť. Najlepšie pár dní. Alebo napísať blog. Takže... :)
