Od utorka do štvrtku sme boli na výlete na ostrove Venø, ktorý nám mal pomôcť vybudovať kolektív. Hneď v autobuse nám oznámili, že máme päť minút na to, aby sme napísali svojim frajerom či frajerkám, lebo nám berú telefóny na celý čas. Tí, ktorí mali hodinky, prišli aj o tie, lebo sme nemali mať pojem ani o čase. Nikto sa však nepýtal, či máme zo sebou notebooky (ja som mala) alebo či náhodou nemáme dva mobily (ja som mala, nechala som si však len nový bez sim karty, aby som mohla robiť fotky).
Aby sme sa lepšie spoznali, tak sme na úvod hrali hru, pri ktorej sa každý, kto sedel v uličke, musel po dvoch minútach presunúť o miesto ďalej. Samozrejme, tie dve minúty sme museli stráviť intenzívnym rozprávaním sa, aby sme zistili o spolužiakoch čo najviac. Už po prvých piatich som nevedela, kto sa ako volá, koľko má rokov a odkiaľ je a kým som sa vrátila späť na svoje miesto, tak som mala v ústach sucho ako na púšti, ale som rada, že som to absolvovala.
Hneď na to nás rozdelili do šesťčlenných tímov a mali sme si vymyslieť meno a bojový pokrik. Môj tím sa volal Royal (ako dánske pivo) a pokrik bol Skal!, čo je po dánsky "na zdravie" a berie sa to tu dosť vážne, takže keď sa zdvihnú poháre, tak sa kričí Skal! aj päť minút (čím viac sú opití, tým dlhšie sa kričí).
Asi po troch hodinách cesty sme dorazili na ostrov, ktorý má cca 200 obyvateľov (v roku 2010 to bolo 197), dookola meria 20km a najvyšši bod má 27m nad morom. Ubytovali nás na chate pre skautov, pričom vnútri bola väčšia zima ak von.
No ale neprišli sme tam predsa vylihovať v posteliach, ale budovať tímového ducha, tak nás vyhnali von a postupne každý tím dostal mapu ostrova, papier na body a vajíčko. Vajíčko totiž muselo s nami prežiť celú cestu bez ujmy na škrupinke, za čo sme v závere dostali plus desať bodov (v opačnom prípade by to bolo mínus desať).
Najprv som bola znudená toľkým kráčaním a znechutená počasím, lebo neustále popŕchalo, ale po prvej splnenej úlohe som sa začala náramne baviť.
Mala som veľmi dobrý tím, takže sme sa nasmiali a neustále sme vymýšlali nejaké hlúposti (chceli sme ukradnúť bicykle, kone, kravy a dokonca aj sliepku, aby sme doniesli viac vajíčok). V rámci voľného času sme sa naučili zborovo zakričať zmes čísel a písmen na našom vajíčku, ktorému sme odvtedy nepovedali inak ako 3SE419-4.
Celkovo bolo na ostrove pripravených osem stanovíšť. Ako prvú sme absolvovali lezeckú stenu. Jednému z tímu zaviazali oči a zvyšok sme ho navigovali, aby prešiel z jedného konca na druhý.
Ďalej nás čakalo zoraďovanie sa do jedného radu bez slov podľa dátumu narodenia, čo vyzeralo veľmi chaoticky, ale nakoniec sme to zvládli. Úspešne.
Najzábavnejšia úloha bola vo dvojiciach, kedy sme medzi seba dostali kokos a museli sme nejak dosiahnuť to, aby sme ho mali obaja súčasne v ústach. Skoro som sa zadusila smiechom a stratila kokos, keď som vedľa videla chalanov ako jeden z ních čupí na zemi, v rozkroku má kokos a druhý sa ho snaží nejak chytiť do úst.
Štvrté stanovište bolo na prvý pohľad veľmi jednoduché. Mali sme k dispozícii asi osem kociek lega pričom jeden z tímu mal bežať za taký kopček, zapamätať si útvar postavený z tých kociek a povedať to mne, keďže som sa podujala na skladanie. V závere to vyzeralo tak, že všetci okrem mňa behali a nikto presne nevedel, ako to vyzerá a kým sme našli správny postup, tak som zložila asi pätnásť úúúúúplne iných tvarov.
Nasledovalo prenášanie pomarančov medzi sebou bez dotyku rúk z jedného bodu do druhého. Za dve minúty sme to mali absolvovať čo najviac krát a keďže sa úloha odohrávala na pláži, piesok sme na konci mali všade.
Najhoršou úlohou bolo kajakovanie v mori. Podujali sa na to naši dvaja chlapci a keďže hrozila možnosť prevrátenia sa do vody (štyrom tímom sa to stalo), tak si nechali na sebe len nohavice. Krízovou časťou bola nutnosť vstať v kajaku a zatancovať ak sme chceli dostať extra body. Kričali sme na nich z brehu, nech to nerobia, aby sa nenamočili, ale predsa len predviedli pár tanečných pohybov a bez nedobrovoľného kúpania sa vrátili na breh.
Cestou k predposlednému bodu začalo pršať, čo by nebolo vôbec divné, keďže viac menej pršalo celý čas, ale v tomto prípade nám nepomohlo ani nepremokavé oblečenie ani dáždniky. Po pár minútach sme mali všetci vodu v topánkach a vlastne úplne všade, tak sme ponáhľali na chatu. Ponáhľali v tomto prípade znamená kráčať krok po kroku proti silnému vetru a dažďu, takže nám to trvalo dvakrát toľko ako by malo.
Vonku sme strávili asi štyri hodiny bez jedla a vody. Ja som mala našťastie so sebou veľký balíček bonparov, o ktoré som sa delila s celým tímom. Musela som sa usmievať, keď za mnou chodili chlapci s priam detskou vetou: “Can I have one more candy, please?”. Cítila som sa ako ich mama a bola som rada, že máme aspoň trochu cukru, lebo toľké chodenie bolo veľmi vyčerpávajúce.
Pokračovanie v ďalej časti.
P.S. Nemam teraz k dispozii vlastny pocitac, takze mam problemy s upravou fotiek. Vsetky fotky vsak najdete na mojej FB page "postcardfromdenmark". :)
