Za približne dva mesiace si pobalím všetky svoje veci do pár krabíc a odsťahujem sa do novej krajiny za novým životom. Za mojím novým dánskym životom. Neopísateľne sa radujem, to je jasné. Odratávam dni a už teraz mám cestovnú horúčku. Plánujem a spisujem čo mi treba, koľko to bude stáť atď. A sumarizujem. Spomínam. Striedavo sa smejem a plačem, lebo tak je to asi vždy, keď niečo končí a niečo iné zase začína.
Takže 21. Neviem sa rozhodnúť, či je to už veľa alebo málo. Kde je tá hranica, za ktorou sa môže človek začať cítiť staro? Ľudia starší odo mňa prevracajú očami, keď poviem, že starnem. A pritom je to holý fakt! Starnem, rovnako ako každý z nás, minútu po minúte a mladšia už nebudem. A občas sa teda cítim hrozne staro. Napríklad v momentoch, kedy sa vraciam z párty o druhej v noci, padnem do postele a nasledujúci deň zruším všetky možné aktivity, lebo nie som schopná vstať. Len tri roky dozadu som zvládla za týždeň tri také akcie po sebe a vždy som ráno na budík vstala a normálne fungovala.
21. Pekné číslo. Už môžem piť aj v Amerike. Už môžem robiť všetko a všade, ale neviem či chcem. Niekedy je fajn, keď máme jasne stanovené hranice, do ktorých sa musíme nejak vpratať a nemusíme si stanovovať tie vlastné, ktoré aj tak vždy prekročíme. Alebo to robím len ja? Počula som o sebe, že som zásadová. A pritom som doteraz porušila každú jednu zásadu, ktorú som si kedy stanovila. Tak teda neviem. Vari len samotná existencia tých pravidiel ma robí zásadovou?
Za dvadsaťjeden rokov som sa naučila chodiť, rozprávať a koordinovať svoje pohyby (čo nie je vždy tak celkom pravda). Zvládla som písanie, základnú matematiku (naozaj len veľmi, veľmi základnú) a dostala som veľa červených káčeríkov a neskôr jednotiek. A o niečo neskôr aj pár pätiek. Zistila som, že chemička zo mňa nikdy nebude. Tak isto ako informatička, vedkyňa či architektka. Viem, že život je príliš krátky na to, aby som sa naučila nemecky. Za to som zvládla angličtinu a teraz neprejde deň, kedy by som ju nepoužila. Mám zlú pamäť na čísla, no dajte mi pár A4 textu a ja sa ho naučím. Nenabiflím, naučím. Pochopila som, že politológia nie je tak celkom pre mňa, ale nie je to ani niečo, čo by som nedokázala prežiť keby na to prišlo.
Prekonala som niekoľko vzťahov. Chvíľu som rozmýšlala nad vhodnosťou slova prekonať, lebo mi to tak neja evokuje "prekonanie ťažkej choroby", ale istá podobnosť by sa tam asi dala nájsť. Musela som sa ich proste zbaviť, lebo by ma zabili. A liečba tiež nebola najpríjemnejšia. Ale aspoň už viem, že aj keď protiklady sa priťahujú, tak to automaticky neznamená, že môžu spolu naozaj fungovať. Dokonca ani láska niektoré hory neprenesie. Viem, že ľudia sa nemenia a niektorí muži už vôbec nie. A ešte že naozaj bude niečo na tom, že dôležité rozhodnutia vo vzťahu by sa mali robiť až po dvoch spoločných rokoch. Či mi to k niečomu pomôže, to neviem, ale nech bolo akokoľvek zle, vždy som si z toho odniesla niečo dobré a to sa ráta, nie? V konečnom dôsledku.
Na druhej strane som spoznala úžasných ľudí, ktorých mám tu česť volať priateľmi. A spoznala som aj veľa takých, ktorí síce mojimi priateľmi nie sú, ale aj tak zlepšili môj život a priniesli doň úsmev a radosť.
Za tých pár rokov som v sebe objavila a plne rozvinula vášeň pre literatúru a písanie. Zistila som, že niektoré veci sú síce zdravé, ale ja ich nikdy v živote nezjem. A že vždy budem milovať hranolky a pizzu. Zhruba od pätnástich rokov som zmenila svoj postoj od "neznášam cvičenie" na "milujem šport". Bola som vo Švédsku, Grécku, Chorvátsku, Anglicku, Egypte či v Turecku a túžim vidieť stále viac a viac. Zbožňujem zvieratá a raz budem mať celú svorku psov. A mačku. A možno aj koňa. Našla som svoje obľúbené miesta, kde sa budem vždy cítiť ako doma.
Viem kto som, alebo lepšie povedané, tuším to. Viem, čo chcem. Viem, čo mám a čo nemám rada. Ale čo všetko ešte neviem? Čo bude v mojej sumarizácii za ďalších dvadstaťjeden rokov? Akú cestu prejdem a koho stretnem? V mysli mi vyskakuje jedna otázka za druhou a žiadna odpoveď. A moja zvedavosť je napnutá na maximum. Nech je to čokoľvek, neviem sa dočkať!
