Pri niektorých ťažko povedať. Keď ukončíte vzťah, je jasné, že už nič nebude také, ako predtým. To beriem. Do partnerského vzťahu asi každý z nás vstupuje s vedomím, že to raz môže skončiť. A že väčšinou aj skončí, o tom hádam nemusím hovoriť.
Niekedy ma až mdloby obchádzajú nad situáciami, do ktorých sa dostávam. Naozaj dokonale to vystihuje citát z nadpisu. Ten údiv. Sklamenie. Následnú rezignáciu, lebo proces je nezvratný. Kto si a čo si urobil s človekom, ktorého som mala rada?!
Keď však skončí vzťah kamarátsky… To je už iná káva. Ja si teda kamarástva nebudujem s tým, že raz môžu skončiť. Samozrejme, nehovorím o takých tých povrchných známostiach zo školy či práce, kedy sa naše životy len letmo dotknú a každý si ide svojou cestou. Mám na mysli skutočné priateľstvá, ktoré prerastajú až do rodinných vzťahov. A mám na mysli ten okamih, kedy človek, ktorý vedľa vás kráča celé roky zrazu zmizne.
Ja sa teda dokážem vyrovnať s čímkoľvek, ani napísať tu také veci nemôžem, ale keď príde na takéto situácie, som bezradná. Čo robiť vo chvíľach, keď sa blízky človek mení na náhodného okolidúceho? A možno ešte aj menej. Ľudia, ktorých stretávam na ulici mi aspoň pozrú do tváre. A za každou z tých tvári sa skrýva neobmedzený zdroj možností. Každý z nich je náš budúci potencionálny priateľ, kamarát, sused, kolega. Nikdy nevieme s kým sa naše cesty skrížia. Ale za to veľmi dobre vieme, s kým sa už nikdy nepretnú.
V tomto bode písania už vlastne ani neviem, k čomu som chcela dospieť. Asi len k duševnej hygiene. Zakričať si do tohto spletitého internetového vzduchoprázdna a uľaviť si.
