Otváram veľkú presklenenú skriňu. Moju knižnicu. Vyhadzujem knihy na stôl a triedim ich na na kopy. Tie, ktoré si proste musím zobrať so sebou do Dánska. Tie, ktoré zmenia majiteľa, lebo ja ich už nechcem. A tie, ktoré ostanú doma a budú na mňa čakať, kým sa raz usadím a prídem si ich zobrať. Triedim a smútim. Hladkám ich po obaloch, prevraciam stránky a spomínam, lebo moje knihy sú mojimi priateľmi…
Vyťahujem stohy papierov, časopisov a rôznych krabičiek. Nachádzam listy od kamarátiek, z ktorých mi už po deviatich rokoch ostala len jedna. Lístočky, ktoré sme si písali cez hodiny o tom, kto sa nám páči. Ťaháky, vďaka ktorým som prešla niektoré písomky a aj tie, ktoré mi teda vôbec nepomohli.
Z nečakaných miest vypadávajú fotky desať rokov staré. Prezerám ročenky z gympla. Nachádzam obežník s hlúpymi otázkami a ešte hlúpejšími odpoveďami, ale tak nejak to vystihuje náš vtedajší vek. Z plechových krabičiek na mňa padajú sklenené guličky, drobné hračky a korálky. Opäť sa zo mňa stáva malé dieťa a v mysli sa mi prehrávajú krátke filmy.
Vo veľkom vyhadzujem. Všetko, čo už nikdy potrebovať nebudem a v podstate som ani nikdy nepotrebovala. Trhám neaktuálne dokumenty. Trhám listy od bývalých. Frajerov aj kamošiek. Trhám všetko, čo ma kedysi charakterizovalo a teraz mi už nič nehovorí. Ostávajú len prázdne obaly a zakladače pripravené na nové spomienky. Na novú minulosť.
Na samom spodku ležia denníky. Tri. A ani jeden nedopísaný. V každom som ľúbila niekoho iného. Nekonečne a navždy. Musím sa zasmiať. Na sebe a celkovo na nás v tých rokoch. Smejem sa a som tak trochu hrdá. Na seba, že som z naivného dievčatka vyrástla v ženu, ktorá sa prehŕňa svojou minulosťou a nič neľutuje. Len sa smeje.
