Nebudem klamať, bola to láska na prvý pohľad. Pamätám si celkom presne, aj keď to bolo už pár rokov dozadu, ako sme autobusom na ceste do Švédska prechádzali cez Kodaň. Bola som pritisnutá na okne a v nemom úžase som nasávala jej atmosféru. Moja slabosť pre budovy z červených tehál dostala nový rozmer a netúžila som po ničom inom, len aby ma okamžite vysadili a nechali ma túlať sa ulicami. Závidela som chodcom, bežcom i cyklistom.
Nemohla som sa toho pohľadu nabažiť a pri pohľade na jeden z domčekov na okraji Kodane som si pomyslela, že v takom raz budem bývať. Ani mi však nenapadlo, že by to raz mohla byť pravda. Bola som ešte len na gympli a nevedela som čo bude zajtra, nieto ešte keď skončím školu.
Až minulý rok v auguste som sa v dôsledku osobných neúspechov rozhodla, že musím ísť študovať do zahraničia. Nevedela som kam, len som vedela, že buď teraz alebo nikdy. O pár dni na to mi vyskočila na nete reklama na štúdium v Dánsku a bolo to.
Od toho okamihu som každý jeden deň vstávala s tým, že idem do Dánska. A každý jeden večer som s tým pocitom zaspávala. Celé moje bytie sa sústredilo len na to jediné a v rámci pozitívneho myslenia som si dávala dánsku vlajku kam sa len dalo. Pozadie na počítačí, titulná fotka na FB, motivačný plagát nad posteľou.
Platila som si súkromné hodiny angličtiny aby som zvládla pohovor a bola pripravená na učenie sa v cudzom jazyku. Niet človeka v mojom okolí, ktorý by o tom nevedel. Bola chvíľa, kedy som to vzdala (o tom možno v inom článku) ale nakoniec som to dotiahla do úspešného konca. Hurá!
Poviem vám, že nikdy som sa netešila viac ako po otvorení akceptačného mailu. Sedela som v kaviarni a nečakala takú správu. Nevedela som či skôr plakať alebo sa smiať, či mám skákať alebo kričať. Bola som klbkom šťastných emócii a atrakcia pre okolosediacich. Ešte teraz sa mi tomu ťažko verí, lebo nepatrím zrovna medzi tých, ktorým sa dejú dobré veci. Takže asi ozaj platí, že nikdy nehovor nikdy.
Konečne po takmer roku sa slovo "ak..." zmenilo na "keď..." a svoj voľný čas venujem čítaniu blogov tých, ktorí sa prisťahovali do Dánska a vzdelávam sa. Každý deň sa dozviem množstvo informácii, ktoré mi dúfam uľahčia kultúrny šok a prispôsobovanie sa novému životu. Čítam o ich tradíciach, zvykoch, sviatkoch, počasí, o správaní sa Dánov, rôznych mestách a miestach, ktoré musím vidieť a neviem sa dočkať, kedy to zažijem na vlastnej koži.
Viem, že to nebude ľahké. Veľa vecí bude diametrálne odlišných. Od školy až po povahu ľudí. Budem makať aby som zvládla učivo, naučila sa nový jazyk a zarobila si na vysnívaný dom. Ale obrovským plusom je v tomto prípade fakt, že nič z toho nemusím. Nemusím, ale chcem. A to je asi ten jazýček na váhe, ktorý odlišuje dobrý život od toho zlého. Lebo čokoľvek, čo robíme s vášňou a chuťou má zmysel, nech je to akokoľvek náročné, nie je tak?
V piatok dúfam nadobro uzavriem svoje terajšie štúdium v Trnave štátnicami a potom ma čakajú len vzrušujúce prípravy a smutné lúčenie. Toho jediného sa bojím, ale utešujem sa faktom, že za pár hodín sa môžu moji najbližší dopraviť za mnou alebo ja za nimi.
P.S. Nejaká dobrá duša by sa našla, ktorá by naučila pridávať normálne fotky do článku, nech to nevyzerá tak neohrabane? O:)
