Prvý deň prídete na slávnostné otvorenie, kde je miestnosť prepchatá ľuďmi a ledva sa tam môžete nadýchnuť. Väčšinou okolo seba vidíte skupinky ľudí, ako sa zvítavajú po dlhých prázdninách. Ja prichádzam sama, ako obyčajne. Na druhý deň sedíte v učebni a obhliadate si nových spolužiakov. Otázky typu "odkiaľ si?" a "ako sa voláš" sú samozrejmosťou. No väčšinu z nich si aj tak nezapamätáte, najmä ak je vás väčší počet. Teda aspoň ja s mojou biednou pamäťou na tváre.:) Takto to pokračuje aj ďalší deň, prehodíte s niekým zopár slov a potom pozeráte, ako všetci vyjdú na chodby a nájdu si tých "svojich." Keď to takto pokračuje, máte pocit, že sa tam už každý s každým pozná. A kde sa podeli tí prváci? A čo robiť cez nekonečné voľné hodiny, keď jedna hodina trvala 10 minút v priemere, lebo prvý týždeň nikto nezačínal s prednáškami? Tak som sa snažila dovybavovať si posledné veci, a poprechádzala som sa po meste. Prichádza posledný deň a ja sa teším domov. No okrem toho ma v ten deň čaká prekvapenie. Tentoraz príjemné. Boli sme vo veľkej prednáškovej sieni, kde dávali akési informácie prvákom. A tam sedela vedľa mmňa moja spolužiačka. Tak sme sa dali do reči a potom to už šlo. Po skončení sme šli spolu (konečne nie sama!) pozrieť sa na rozvrh hodín, atď. A tak som mohla povedať, že som si konečne našla kamarátku. Hneď sa mi lepšie kráčalo domov. A ja dúfam, že to bude takto len pokračovať. Že budeme dobrým kolektívom. A keďže doň patrím aj ja, tak sa budem o to snažiť ďalej. Možno mali naši spolužiaci v prvý týždeň len nejaký "syndróm 1.ročníka" :), alebo sa jednoducho len potrebujeme viac spoznať. No nevadí. Ale keď niekomu spravíte radosť, tak ako som ja bola šťastná v ten deň, tak rozohrejete plamienok aj v srdciach iných ľudí. Napadá ma jeden výrok, ktorý sme mali napísaný na nástenke v strednej škole: RRR- Radosť Rozdávaním Rastie. A je to pravda. Usmiala som sa na sestričku, ktorá bola znechutená/sklamaná malou účasťou a nepozornosťou študentov na jej prednáške. Snažila sa to nedávať najavo, no aj tak to bolo na nej vidno. A videla som, že sa usmiala aj ona. Podržala som dvere dievčaťu na vozíku, za čo mi bolo vďačné. Zakývala som svojim bývalým spolužiakom, s ktorými sme sa moc "nemuseli." A oni mi odkývali. A ešte zopár malých skutkov, ktoré by som inak možno neurobila, ale ktoré potešia srdce. Cestou domov som stretla deti, ktoré sa pretekali a tak detsky sa hrali. Tiež chlapcov, ktorí úmorne premýšľajúc, ako zhodiť zo stromu gaštany, hádzali kamienky do koruny stromu, a veru im ich aj zopár spadlo. Našťastie netrafili nikoho iného.:) Aj na nich som sa usmiala, trošku prekvapene na mňa pozreli a venovali sa svojej zábave. Mám rada takúto nevinnú detskú radosť, ktorá si hneď podmanila aj mňa a pripomenula mi moje detstvo. Nevinnú detskú radosť a hry, ktoré sú čoraz zriedkavejšie a pri ktorých nepočuť žiadne nadávky a iné prvky z "moderného sveta."
Na druhej strane ma trochu prekvapilo, že keď som prišla domov, nikto nebol doma. Ale to ma neodradilo. Šla som sa poďakovať Bohu za prežitý týždeň.
