Schröder sa stal kancelárom v roku 1998. Po štyroch volebných obdobiach vlády Helmuta Kohla. Tento bol asi najdlhšie úradujúcim predsedom vlády v demokratickej Európe. Vládol šestnásť rokov, až sa stal doslova opotrebovaným politikom. Nakoniec nemal čo ponúknuť a v jeho CDU to vrelo. Po prehratých voľbách a o rok neskôr aj škandále s prijímaním darov "vlastnou hlavou" mu Angela Merkelová napísala list. Poďakovala sa mu za všekto, čo urobil pre krajinu a stranu a odporučila mu, aby odišiel do dôchodku. Poslúchol ju. Merkelová urobila dobre pre stranu, ale aj pre seba. Zakrátko na to ju zvolili za predsedníčku. Osobne tu vidím paralelu s SDKÚ. Mikuláš Dzurinda mal odstúpiť v roku 2006. Bol by uznávaným a úspešným štátnikom. Škoda, že ani Radičová, ani Žitňanská, ani nikto iný v SDKÚ v sebe nemali kúsok Merkelovej. Teraz ho vyzvala Žitňanská hrubou silou päťnásobku krúžkov. Dzurindov osud je pravdepodobne spečatený.
Schröder bol kancelárom dvakrát. Prvýkrát s pohodlnou väčšinou v rokoch 1998 - 2002. Boli to roky rastu a blahobytu. Prvý úder prišiel asi po dvoch rokoch vlády, kedy síce disponoval väčšinou v Spolkovom sneme, ale v Spolkovej rade pomaly začal strácať pôdu pod nohami. Spolková rada je druhý zákonodárny zbor s nemalými právomocami. Tu CDU vyhrala väčšinu volieb na úrovni štátov a pomaly začala zapĺňať Spolkovú radu. Vo voľbách v roku 2002 nominoval jeho súper CDU/CSU na post kancelára ambiciózneho bavorského premiéra Edmunda Stoibera. Merkelová sa na čelo kandidátky nehnala. Nechala svojho potenciálneho súpera Stoibera, aby si to vyžral. CDU/CSU sa v roku 2002 na čele so Stoiberom nepresadila. Schröder v Septembri 2002 voľby opätovne vyhral. Ako každý sociálny demokrat sľúbil istoty. A prácu. A dôchodky. Aby si poistil výsledok, na záver kampane plytko antiamericky vystúpil proti prezidentovi Bushovi. A to aj napriek gentlemanskej dohode s americkým prezidentom, že nezneužije jeho osobu a antiamerické nálady v kampani. Schröder neváhal obetovať desiatky rokov budované partnerstvo s USA.
V rokoch druhej Schröderovej vlády som žil v Nemecku. V deň vyhlásenia výsledkov volieb, som upaľoval po diaľnici s pár kuframi a malým Peugeotom do Mníchova. Tam som zažil som celé obdobie Schröderovej vlády. Bola poznačená hospodárskym poklesom, obrovskými deficitmi štátneho rozpočtu, vysokou nezamestnanosťou. Z Bruselu prišla viackrát výzva na dodržiavanie paktu stability. Veľa firiem prepúšťalo, bojovali so silnými odbormi, presúvali pracovné miesta do zahraničia, bolo veľa demonštrácií, na miestnej úrovni sa tu a tam presadzovali extrémistické strany. Schröder počas druhej vlády musel presadzovať kroky, za ktoré by sa nehanbila ani jeho pravicová opozícia. Reforma dôchodkového systému (viac pilierov), reforma podpory v nezamestnanosti (skrátenie doby poberania dávok), predĺženie veku odchodu do dôchodku a ďalšie.
Schröder začal mať problémy s disciplínou vo vlastnej strane, ktorá sa rozpoltila na reformú a tvrdo ľavicovú časť. Schröderov bývalý kolega a bývalý predseda SPD Oskar Lafointaine si založil ultraľavicovú stranu Die Linke, ktorá brala SPD percentá a neskôr sa dostala do Spolkového snemu. Aby nebolo všetkému dosť, Schröder stratil v roku 2005 po prehratých voľbách v Severnom Porýní-Vestfálsku väčšinu aj v Spolkovej rade. Dal teda hlasovať o dôvere a štátnicky ukončil svoje pôsobenie.
Realita dohnala nemeckých súdruhov ďaleko od vysnívaného stavu neobmedzených istôt a rozhadzovania cudzích peňazí. Je pravdepodobné, že aj Roberta Fica s jeho pohodlnou parlamentnou väčšinou doženie realita do stavu, kedy už nebude koho zdaňovať a čo prerozdeľovať. Pravicové strany by sa na tento okamih mali pripraviť.
