Bývam neďaleko Bratislavy a občas sa vyberiem do práce vlakom. Toto leto som cestovanie vlakom využíval častejšie z jednoduchého dôvodu: chcel som viac pohybu. Mám asi kilometrovú cestu na vlak a potom ďalšieho pol druha kilometra pešo do práce z jednej okrajovej stanice v Bratislave. Nasadnem si teda na vlak a cestujem zväčša zdarma.
A teraz si prosím nemyslite, že nasadnem na idúci nákladny vlak zoskokom z neďalekého nadjazdu á la Spiderman. Ani na to, že sa prípadne vozím visiac medzi kolesami na podvozku vozňa ako nádejný imigrant z krajín tretieho sveta. Nie som ani chronický neplatič zamykajúci sa vo vlakovom WC. A nemám ani známeho rušňovodiča, ktorý ma zvezie u seba v kabíne. Nie je to nič dobrodružné ale len fakt, že ma sprievodca počas mojej desaťminútovej trasy do Bratislavy nestihne zinkasovať.
Moja osobná štatistika je: jedenkrát platím, dva razy neplatím. Po rokoch prežitých v zahraničí s kvalitnou vlakovou dopravou je to priam neuveriteľná skúsenosť. Nemám možnosť kúpiť si lístok na zastávke, lebo tam nie sú automaty. Nie je k dispozícii možnosť platby cez mobilnú appku, alebo aspoň cez SMS. O nákupe lístkov v hodnote 60 centov cez web Železničnej spoločnosti ani neuvažujem. Ostáva mi len kúpa lístku vo vlaku. Možno sa niekto čítajúc tieto riadky pousmeje, no ja si tie “zdarma” jazdy spätne kupujem. So záujmom pritom sledujem reakcie sprievodcov na moju požiadavku kúpy viacerých lístkov na rovnakú trasu. Vyberám moje najobľúbenejšie:
1. “Kde sú tí ostatní dvaja pasažieri?"
2. “Ďakujem, vy ste prvý, kto mi takto “pospiatku” zaplatil.”
3. “To nemusíte platiť. Nestíhame, nič sa nedá robiť."
So mnou na zastávke nastupuje ďalších možno 20 ľudí. Každé ráno. Mám dôvod predpokladať, že majú podobnú "zadarmo" skúsenosť. Uzákonenie bezplatného cestovného pre vybrané skupiny občanov teda pokladám za čiastočný pardon doterajšieho stavu.
