Ako je možné, že s niekým koho poznáme len krátko, sa cítime skoro stopercentne dobre, až na malé percento ak je to opačné pohlavie a my ženy to prosto máme v sebe to svoje – zahrabnem si vlasy, lebo čo ak mi hlúpo stoja či vyzerajú neupravene, upravím si tričko, lebo čo ak sa mi posunulo inak ako má na mne vyzerať a podobne. No inak sa cítime spokojne a samí sebou a máme pocit, že osobu poznáme už roky a nie len pár mesiacov či týždňov. Máte si čo povedať, nič nie je silené či prehnané a vieme, že toto jednoducho fungovať bude. A na druhej strane tiež poznáme človeka, rovnako krátko, ale tie pocity sú iné. Necítime sa úplne komfortne v jeho prítomnosti. Nie žeby vyslovene zle, či nepríjemne lebo je to dobrý človek všetko je v poriadku no niečo tomu chýba ... Ako sa to volá?
„Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť..." Charles Chaplin.
