Očarený tým, čo pripúšťa spomenutý slovník, som si na tej chodbe spomenul aj na Domina. Takého čiperku. Živé striebro. Prostý človiečik člováčik, ochota a podnikavosť sama. Pôvodne mal inú náplň práce. Pôvodne bol majster. A dobrý majster. Nie je dôležité čoho, veď zas priam Dominovo rodné číslo tu zverejniť nemôžem, že...
Čoraz menej bol využívaný majster Domino. Čoraz viac na neho na tej chodbe a ďalších pod ňou zabúdali. A povedzme tak - kašľali. A aj sa vykašľali. Samozrejme, aj na ďalších. Mnohých ďalších. A tu kdesi sa mi počas spomienok na tej chodbe vynoril aj jeden moment z mojej zatiaľ dobrej fotopamäte na regál v mojej knižnici a chrbát, na ktorom je napísané: Xavier Crement - Dost bylo... (To slovíčko som nenašiel v citovanom slovníku ani ako pejor., nuž, netrúfam si ho sem akosi...)
Aj keď milý Xavier obrazne nazval objekty svojho záujmu čímsi, čo má polovica populácie medzi, predsa len, vezmem najbližšie obsahové slovo - idiotov. A keď sme si ich tak - naozaj, len z nutnosti pomenovali, venujme sa aj charakteristickým črtám, ktoré, podľa péna Crementa dominujú u,..ehm...týchto...ehm. Dominujú ako v prípade spomienky na Domino afekt.
1.Slepá sebaláska
2.Vlezlosť, ktorá sa nezastaví pred ničím
3.Arogantné presvedčenie o vlastnej dokonalosti
4.Azbestovo nehorľavé svedomie
5.Absolútne odmietanie základnej medziľudskej slušnosti
6.Pohŕdanie akoukoľvek autoritou
7.Nemilosrdné zneužívanie nevinných a bezbranných
Bolo na tej chodbe akosi pusto. Spomínam, ako sme tam mávali popolníky na zábradlí, návštevníci sa vždy smiali - ako lastovičky tam trčíte. Iba tie kúdole dymu. Lastovičky sa stratili, odleteli do prívetivejších krajín. Niekam tam, kde môžu opäť spoločne drkotať nielen o šťavnatom červíkovi, či dobre zlepenom hniezde alebo jeho oprave, ale aj o práci, o jej súvislostiach, o faktoch, príčinách...
Keď už nepotrebovali majstra Domina, chodieval medzi tie lastovičky. Vymyslel si spôsob, ako aspoň im byť užitočný. Začal nosiť fusakle. Na predaj. Aj čerešne, keď sa práve urodilo. A potom už kadečo. Taký pojazdný bazár, blšák. Nemalo to vari ani za mak ceny, ale nekúpte od Domina. Od už nepotrebného Domina. Aj vás raz už nebudú potrebovať. Aj vy sa budete snažiť votrieť medzi...Ako Domino.
Zachvátil ma taký Domino afekt na tej chodbe. Predstavoval som si, ako s mnohými lastovičkami začíname ráno dolu v katakombách na kávičke - nazvime to u Anči. Mala dvojku, trojku, štvorku, aj desiatku, keď niekto požiadal. To ako za dve, tri, či desať korún kávu. Do veľkosťami odstupňovaných hrnčekov. Neskôr aj Domino k Anči chodil a spravili si eseročku. Koňačik z Juhoslávie, síce nepitný, vhodný akurát ako nemrznúca zmes do chladiča, nejaké vianočné trubičky, balík fusaklí za dvacku...
A stále viac a viac sa na tej chodbe vraciam ku Crementovi:
Tí naši....ehm... no, tak teda pre dobro slova - idioti - prídu vždy a všade na spôsob, ako kedykoľvek, kohokoľvek a kdekoľvek predbehnúť v čomkoľvek.
Nikdy neprosia, vždy vyslovujú len požiadavky.
Sú presvedčení, že etika je súbor pravidiel, ktorý im má zabezpečiť výhody pred inými.
Nemajú nedostatky, nemýlia sa, ne, ne, ne....
Akurát, nikto už na tej chodbe nekomunikuje, nikto nenechá pozdraviť mamu, psa, nikto sa nespýta, ako bolo na dovolenke a nikto nezavolá, keď príde péenka.
To bol môj krátky Domino afekt. Alebo - povzdych nad.. Nad čím? Nad kým?
Nad tými, kto sú NIKTO.
