Ivan Brožík
Solidarita neschopných
Je to šialene nebezpečný komplot. Je to (nad)vláda svojvôle hlúposti, podpriemernosti a primitivizmu. Solidarita neschopných je rakovinou slovenskej spoločnosti. V štádiu blízko metastáz.
Dosť som toho prežil, veľa som zažil a máločo som prežul. 20 rokov "po" sa denno-denne potýkam so svojvôľou boľševikov, prezlečených do aktuálne vhodných straníckych tričiek. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Je to šialene nebezpečný komplot. Je to (nad)vláda svojvôle hlúposti, podpriemernosti a primitivizmu. Solidarita neschopných je rakovinou slovenskej spoločnosti. V štádiu blízko metastáz.
Po dvadsiatich rokoch už naozaj neviem, čo kto komu nasľuboval. Akurát odpisujem ďalšiu dvadsaťročnú etapu môjho života ako riadne zmarenú. Použil by som aj iný výraz, ktorý nerobí problém súčasným médiám ani v prime-time, ale odmietam sa stať tvorom, degradovaným tupou masou na úroveň bezstavovcov.
Mám vek starca - fiiktívnych 30 rokov a mám poslednú šancu. Médiá potrebujú mladších, dynamickejších, flexibilnejších. Médiá potrebujú hlúpych. Vlastne, médiá ani tak nie, iba ich majitelia a šéfredaktori šéfredaktorky. Médiá na Slovensku, dodám pre presnosť.
Kráľ Augiáš z Elidy bol krutý panovník. Mal však deväťdesiatdeväť bielych koní. Maštale bolo treba čistiť a Augiáš práve hľadal šikovného a silného muža. Má Slovensko v prípade štátnych lesov svojho Herakla? Nájde sa hrdina, ktorý splní 12 napohľad nesplniteľných úloh, z ktorých jedna znie – vykydať?
...aj keď sa hovorí, že čas všetko vylieči, Sakrakopec je miesto, na ktorom neúcta k obetiam leteckej havárie priam kričí. O to viac, o čo je práve toto miesto v zabudnutí.
Keď šestnásťročná anorektická „kráska“, ktorej sebavedomie spočíva iba v silikóne, prípadne vo finančných záujmoch jej manažéra, alebo – veď viete, je na to aj trefnejší výraz ako nazvať chlapa, ktorý sa živí predajom ženského tela, teda, keď sa takéto stvorenie pokúsi imitovať intelekt, spravidla povie, že bojuje za svetový mier. Čosi podobné mi schádza na um, keď počujem slovenského novinára, že bojuje za slobodu tlače.
Zvyknú prekvapiť. Obvykle totiž znamenajú prekážku, obmedzenie. S istotou takmer vždy v najnevhodnejšom čase. Slovko „obvykle“ však samé o sebe pripúšťa aj výnimky z – ako inak – obvyklých pravidiel.
Takmer na deň presne pred dvomi rokmi sa tešila, že ju nič nebolí. Pred mesiacom ešte hľadala biely oleander. Aby bolo pekne na terase, na ktorej trávila posledné dni. Svoje posledné dni.
Je krásny deň, dnes ma nič nebolí. Tak to tu mám rada. Dve vety v jednom citáte. Všetko v tých dvoch vetách. Vrátim sa k nim. Na sklonku môjho dňa. Dňa, ktorý bolel tak, ako desiatky podobných pred ním a možno ešte stovky takých za ním.
Nie, dnes to nebude o známom leninskom učiť sa, ani o poučovaní iných. O knihách, o tom ako ich... Nie. Dnes som sa začítal do mojej knižnice. A do mojej pamäte. Ak chcete prežiť niečo krásne, čo sa zdanlivo už stratilo a nikdy nevráti, obetujte pár minút ďalším riadkom. Sú návodom. Nielen ako čítať knihy.
Nie, chybička sa nevotrela. Teda, krajšie je - nevlúdila sa, ale to zas nie je spisovné. Mám na mysli skutočne a skutočný Domino afekt. Domino ako familiárne krstné meno a afekt ako emocionálny citový proces prudkého až búrlivého charkteru, prejavujúci sa krátko trvajúcim vzplanutím. O afekte ako strojenosti a neprirodzenosti nemienim...v takom stave je dnes už takmer každý, kto chce upútať. A nemá čím iným. Jaj. Odbočil som. To bude téma iného blogu. Niekedy. Vrátim sa ja terazky pekne k emocionálnemu citovému procesu, ktorý som zažil počas prechádzky po jednej chodbe. Inak povedané - nasral som sa. (Slovo z Krátkeho slovníka slovenského jazyka, VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.)
Popudom je možno len obrázok. Obrázok teľaťa, krásneho tvora s kučeravou hlavou a nesmelými očami. Teľa, ktoré má vytrhané kusy mäsa z chrbta. Teľa s nesmelými očami, zaliate krvou. Teľa, nemajúce šancu pred tigrom. V klietke. Vohnané do nej k predátorovi človekom. Zverským človekom. Ten obrázok je z Číny. Ale - kde všade je Čína?
Stoja pri cestách, cestičkách, lemujú úvozy, alebo len tak, uprostred poľa pozývajú ľahnúť si pod ne, do trochy tieňa. Zúbožené vekom, civilizáciou a pokrokom, no prekypujúce tou troškou života, ktorá v nich z roka na rok znovu a znovu koluje. Tak neskutočne nádherné a jedinečné plánky.
Bilancuje sa vraj koncom roka. Ale akého? Kalendárneho? Technického? Nášho, či napríklad vietnamského? V každom prípade vlaňajšie faktúry odišli, tohtoročné účty prichádzajú a so želaniami, viac, či menej úprimnými, už sme tiež na dne neznižiteľných zásob. Možno zostala ešte jedna bilancia. Nie v číslach. Alebo – nielen v číslach.
Abu Dabi je rovina. Vlastne ostrov. Miestych už prestali bavit rollsy a bentleye. Rozhodli sa pre nudapláž. Lenže čo s nudaplážou, ak na ňu nevidno? Najmä v emirátoch? A ak sú na nej aj blondýnky? A nie je práve ramadán?
Niektoré knižky mám jednoducho radšej ako iné, ktoré mám rád. Niektoré knižky sa dajú čítať kedykoľvek. Iné len počas "iných" chvíľ. Iný pre "iné" príležitosti je Fulghum. Robert. Nielen tým, že "za všetko čo vie, vďačí materskej škôlke". Fulghum zmenil dátum Vianoc. A poradil mi, ako vrátiť leto v decembri.
Keď mešká hodinku dve - vrátia vám časť cetovného. Možno. Zmeškaný rok - dva, to sa dá prežiť. Zmeškaných dvadsať rokov? Dvadsať rokov v živote? Alebo, inak. Štedrý deň, neskoré popoludnie. Počítač odpočítava hudbu. Od konca. Ešte štyri minúty dvanásť sekúnd, ešte štyri desať, ešte...
"Číslo domu nevidno,...to musíte podľa búdok"... Hlas v telefóne ma naviguje nekonečne dlhou dedinkou Liptovské Revúce až kým nestratím signál. Hm...podľa búdok. Akých? Mizerné celoročné pneumatiky na služobnom voze odmietajú spoluprácu so zasneženou cestou. Teda, skôr tunelom v snehu. "Hľadaj búdky" - namrzene hučím do volantu. Ešte zo dvojo "hodín" a ponad malým dreveným kostolíkom zrazu búdky. Vtáčie. Desiatky na jednom dvore. Na jednom z desiatok dvorov. Na dvore človeka. Alebo - Človeka?
Zasnežená "stojednotka" kdesi medzi L.A. a Friscom. Malá ospalá čerpačka. Dochádzala mi nafta, tak som musel zbehnúť zo západnej "desiny". Nejakých 120 míľ a prídu posledné dva tunely a Zlatá brána. Tú cestu už poznám naspamäť. Posledné týždne po nej ťahám tony dreva striedavo z Denveru a z Miami. V prístave zhodím náves a na účet nabehne 12 432 dolárov. Akurát tak na ďalšiu splátku za ťahač. A naspäť? "Naspäť" je vždy prekvapením.
Zabolia, keď sa mení počasie. Zabolia keď sa mení priestor. Zabolia, keď sa vek človeka láme.Jazvy dávno zhojené a predsa také bolestivé. Zašité rokmi sekundárom časom. Zhojené a predsa sa otvárajúce.