Ivan Brožík
Solidarita neschopných
Je to šialene nebezpečný komplot. Je to (nad)vláda svojvôle hlúposti, podpriemernosti a primitivizmu. Solidarita neschopných je rakovinou slovenskej spoločnosti. V štádiu blízko metastáz.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Dosť som toho prežil, veľa som zažil a máločo som prežul. 20 rokov "po" sa denno-denne potýkam so svojvôľou boľševikov, prezlečených do aktuálne vhodných straníckych tričiek. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Súkromné
Ivan Brožík
Sľúbili sme si, vraj
Po dvadsiatich rokoch už naozaj neviem, čo kto komu nasľuboval. Akurát odpisujem ďalšiu dvadsaťročnú etapu môjho života ako riadne zmarenú. Použil by som aj iný výraz, ktorý nerobí problém súčasným médiám ani v prime-time, ale odmietam sa stať tvorom, degradovaným tupou masou na úroveň bezstavovcov.
Ivan Brožík
Som dynamický, ale blbý
Mám vek starca - fiiktívnych 30 rokov a mám poslednú šancu. Médiá potrebujú mladších, dynamickejších, flexibilnejších. Médiá potrebujú hlúpych. Vlastne, médiá ani tak nie, iba ich majitelia a šéfredaktori šéfredaktorky. Médiá na Slovensku, dodám pre presnosť.
Ivan Brožík
Chliev kráľa Augiáša
Kráľ Augiáš z Elidy bol krutý panovník. Mal však deväťdesiatdeväť bielych koní. Maštale bolo treba čistiť a Augiáš práve hľadal šikovného a silného muža. Má Slovensko v prípade štátnych lesov svojho Herakla? Nájde sa hrdina, ktorý splní 12 napohľad nesplniteľných úloh, z ktorých jedna znie – vykydať?
Ivan Brožík
Miesto, kde vidieť smútok
...aj keď sa hovorí, že čas všetko vylieči, Sakrakopec je miesto, na ktorom neúcta k obetiam leteckej havárie priam kričí. O to viac, o čo je práve toto miesto v zabudnutí.
Ivan Brožík
Drístanie hlúpučkých krásavíc
Keď šestnásťročná anorektická „kráska“, ktorej sebavedomie spočíva iba v silikóne, prípadne vo finančných záujmoch jej manažéra, alebo – veď viete, je na to aj trefnejší výraz ako nazvať chlapa, ktorý sa živí predajom ženského tela, teda, keď sa takéto stvorenie pokúsi imitovať intelekt, spravidla povie, že bojuje za svetový mier. Čosi podobné mi schádza na um, keď počujem slovenského novinára, že bojuje za slobodu tlače.
Ivan Brožík
Čas inventúr
Zvyknú prekvapiť. Obvykle totiž znamenajú prekážku, obmedzenie. S istotou takmer vždy v najnevhodnejšom čase. Slovko „obvykle“ však samé o sebe pripúšťa aj výnimky z – ako inak – obvyklých pravidiel.
Ivan Brožík
Trpký, ale fajn
Takmer na deň presne pred dvomi rokmi sa tešila, že ju nič nebolí. Pred mesiacom ešte hľadala biely oleander. Aby bolo pekne na terase, na ktorej trávila posledné dni. Svoje posledné dni.
Ivan Brožík
Dnes ma nič nebolí
Je krásny deň, dnes ma nič nebolí. Tak to tu mám rada. Dve vety v jednom citáte. Všetko v tých dvoch vetách. Vrátim sa k nim. Na sklonku môjho dňa. Dňa, ktorý bolel tak, ako desiatky podobných pred ním a možno ešte stovky takých za ním.
Ivan Brožík
Pamäť, čítanie a kniha
Nie, dnes to nebude o známom leninskom učiť sa, ani o poučovaní iných. O knihách, o tom ako ich... Nie. Dnes som sa začítal do mojej knižnice. A do mojej pamäte. Ak chcete prežiť niečo krásne, čo sa zdanlivo už stratilo a nikdy nevráti, obetujte pár minút ďalším riadkom. Sú návodom. Nielen ako čítať knihy.
Ivan Brožík
Domino afekt
Nie, chybička sa nevotrela. Teda, krajšie je - nevlúdila sa, ale to zas nie je spisovné. Mám na mysli skutočne a skutočný Domino afekt. Domino ako familiárne krstné meno a afekt ako emocionálny citový proces prudkého až búrlivého charkteru, prejavujúci sa krátko trvajúcim vzplanutím. O afekte ako strojenosti a neprirodzenosti nemienim...v takom stave je dnes už takmer každý, kto chce upútať. A nemá čím iným. Jaj. Odbočil som. To bude téma iného blogu. Niekedy. Vrátim sa ja terazky pekne k emocionálnemu citovému procesu, ktorý som zažil počas prechádzky po jednej chodbe. Inak povedané - nasral som sa. (Slovo z Krátkeho slovníka slovenského jazyka, VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.)
Ivan Brožík
Zverské jatky
Popudom je možno len obrázok. Obrázok teľaťa, krásneho tvora s kučeravou hlavou a nesmelými očami. Teľa, ktoré má vytrhané kusy mäsa z chrbta. Teľa s nesmelými očami, zaliate krvou. Teľa, nemajúce šancu pred tigrom. V klietke. Vohnané do nej k predátorovi človekom. Zverským človekom. Ten obrázok je z Číny. Ale - kde všade je Čína?
Ivan Brožík
Plánky
Stoja pri cestách, cestičkách, lemujú úvozy, alebo len tak, uprostred poľa pozývajú ľahnúť si pod ne, do trochy tieňa. Zúbožené vekom, civilizáciou a pokrokom, no prekypujúce tou troškou života, ktorá v nich z roka na rok znovu a znovu koluje. Tak neskutočne nádherné a jedinečné plánky.
Ivan Brožík
Malí nadľudia
Bilancuje sa vraj koncom roka. Ale akého? Kalendárneho? Technického? Nášho, či napríklad vietnamského? V každom prípade vlaňajšie faktúry odišli, tohtoročné účty prichádzajú a so želaniami, viac, či menej úprimnými, už sme tiež na dne neznižiteľných zásob. Možno zostala ešte jedna bilancia. Nie v číslach. Alebo – nielen v číslach.
Ivan Brožík
Žijem v Abu Dabi
Abu Dabi je rovina. Vlastne ostrov. Miestych už prestali bavit rollsy a bentleye. Rozhodli sa pre nudapláž. Lenže čo s nudaplážou, ak na ňu nevidno? Najmä v emirátoch? A ak sú na nej aj blondýnky? A nie je práve ramadán?
Ivan Brožík
Fulghumova absurdita
Niektoré knižky mám jednoducho radšej ako iné, ktoré mám rád. Niektoré knižky sa dajú čítať kedykoľvek. Iné len počas "iných" chvíľ. Iný pre "iné" príležitosti je Fulghum. Robert. Nielen tým, že "za všetko čo vie, vďačí materskej škôlke". Fulghum zmenil dátum Vianoc. A poradil mi, ako vrátiť leto v decembri.
Ivan Brožík
Meškali len 20 rokov...
Keď mešká hodinku dve - vrátia vám časť cetovného. Možno. Zmeškaný rok - dva, to sa dá prežiť. Zmeškaných dvadsať rokov? Dvadsať rokov v živote? Alebo, inak. Štedrý deň, neskoré popoludnie. Počítač odpočítava hudbu. Od konca. Ešte štyri minúty dvanásť sekúnd, ešte štyri desať, ešte...
Ivan Brožík
Šesť metrákov...
"Číslo domu nevidno,...to musíte podľa búdok"... Hlas v telefóne ma naviguje nekonečne dlhou dedinkou Liptovské Revúce až kým nestratím signál. Hm...podľa búdok. Akých? Mizerné celoročné pneumatiky na služobnom voze odmietajú spoluprácu so zasneženou cestou. Teda, skôr tunelom v snehu. "Hľadaj búdky" - namrzene hučím do volantu. Ešte zo dvojo "hodín" a ponad malým dreveným kostolíkom zrazu búdky. Vtáčie. Desiatky na jednom dvore. Na jednom z desiatok dvorov. Na dvore človeka. Alebo - Človeka?
Ivan Brožík
"Uložený" život...
Zasnežená "stojednotka" kdesi medzi L.A. a Friscom. Malá ospalá čerpačka. Dochádzala mi nafta, tak som musel zbehnúť zo západnej "desiny". Nejakých 120 míľ a prídu posledné dva tunely a Zlatá brána. Tú cestu už poznám naspamäť. Posledné týždne po nej ťahám tony dreva striedavo z Denveru a z Miami. V prístave zhodím náves a na účet nabehne 12 432 dolárov. Akurát tak na ďalšiu splátku za ťahač. A naspäť? "Naspäť" je vždy prekvapením.
Ivan Brožík
(Ne)zhojené jazvy pamäte
Zabolia, keď sa mení počasie. Zabolia keď sa mení priestor. Zabolia, keď sa vek človeka láme.Jazvy dávno zhojené a predsa také bolestivé. Zašité rokmi sekundárom časom. Zhojené a predsa sa otvárajúce.
