Kedysi dávno som sám so psom chodil pozdĺž ostnatého drôtu. Ešte dnes sú v stromoch, o ktorý bol upevnený, hlboké jazvy. Nielen v stromoch. Jazvy v ľuďoch však nevidno.
Strom chráni jeho hrubá kôra, do ktorej milenci vyrezávajú srdiečka, hlupáci svoje iniciálky a surovci len tak - nič - ale najmä, veľa toho nič. Čoveka chráni.... Všimli ste si už niekedy koľko jaziev je na ľuďoch? Naozaj sú takí bezbranní? A ohmatali ste jazvy v nich? Zatvrdnuté zhluky duše, skrútenej do klbka ako unavený psík?
A surovci...len tak, nič.
Pozdĺž ostnatého drôtu sa išlo z Lukova do Čížova. Vari aj Bohom zabudnutých obcí. Človek chcel, aby sa zabudlo. Boh asi naozaj nie. Posledné jazvy na rukách od strihania toho drôtu už zarástli.
Signálka - bývalá asfaltka pre pohraničiarske UAZy dnes ustupuje Levitanovským brezám. Postupne ju berú do svojho objatia, aby ju s pomocou času zhltli. Iba cyklisti, smerujúci do krčmičky "U švestky" v Čížove budú hromžiť.
Labrador Džejko naháňa jaštericu v tráve vedľa cesty a nevšíma si srnu neďaleko na okraji lesa. Ona jeho áno. Pamätajúca sa hora ju vezme do svojho objatia. Je to našťastie už tak dávno, čo sa aj lesná zver bála.
Iná zver je dnes bez strachu, ale to až niekedy inokedy a inde. Som rád, že som sa vymanil z jej objatia a zmenil svet. Svoj, malý, intímny, neukradnuteľný a nevymazateľný.
Objatie peňazí, moci, funkcií, vplyvu, intríg...
Posaďte sa na tú lavičku. Ak ste nezbadali, strom vás práve objal. Nežne, láskavo, navždy.
P.S. Peťovi s vďakou...a neboj, pokecáme, len kofolu už nesmiem. Ani tú už nesmiem.
