Ten, kto im vdýchol život, už dávno odišiel kamsi do vysneného nenávratna. Jeho ruka sa ich už nikdy nedotkne.
Stoja tam, kde im osud určil a sú pripravené ponúknuť človeku to málo zo svojho najlepšieho, hoci nepekného, no predsa krásneho Ja. Teraz na jeseň - aj ich života - prichádzajú mnohé ruky.
Ruky, ktoré oberú o všetko, aj to posledné. Ruky, ktoré len tak niečo po čase zrazu potrebujú - možno len vítané občerstvenie. Alebo aj ruky, ktoré prinesú štep, novú nádej, opätovnú mladosť.
Plánky sú ako starí ľudia. Zvráskavené, stojace, ustrnuté v tom svete, ktorý sa okolo nich večne ponáhľa. A predsa sú také nádherné. Ako tí starí ľudia. S hrčami na kmeňoch a škvrnami na ovocí.
Ako ľudia - nenápadní, nevšímaní, no predsa bohatí. Mimochodom - to jabĺčko z obrázku som nechal na plánke. Nie preto, že som naň nemal chuť.
Aby nezostala bez svojich detí. Aby ho mohla darovať - aspoň prírode. Aby tam nestála - len tak, plano.
Ako starý človek.
