Je nám mnohým takmer všetko ukradnuté. Čo nás po iných, druhých, inakých...
Len my sme si nie ukradnutí, len ja som si nie ukradnutý.
Zaužívalo sa - u mnohých človákov (v krajine, kde krádež je spoločenským prejavom zasluhujúcim aj sympatie), že im je mnohé ukradnuté.
Nezáujem o nikoho, nezáujem o človečinu, nezáujem o humor, o vážnosť, o pomoc, pochopenie.
Často čítam a počujem ono krásne alibistické opovržlivé - "je mi to ukradnuté". A ešte úbohé - dodám.
Ale, zvyknúť sa dá... Až na jedno.
Počul som - "mne ako kresťanovi je ukradnuté" (bolo to v ďalekej súvislosti s iným náboženstvom, inou vierou, iným človekom, iným osudom, iným problémom.)
Zaujímavý "kresťanský" prístup "kresťana".
Nebolo, nemalo byť kresťanstvo o niečom inom? Alebo, má mi to byť napríklad - ako "nekresťanovi" ukradnuté? Alebo - má mi to byť ukradnuté práve ako kresťanovi?
Dá sa spájať kresťanstvo s ľahostajnosťou? Čo na to taký František z Asisi? čo na to Matka Tereza?
A opačne - čo na to Gándhí?
(A čo na to kresťanská krajina?)
