Týždeň putovania po Slovensku. Aj ten si zapamätám. Trasu na turistických mapách nenájdete. Iba ak na vojenských špeciálkach - archívnych.
"Toto je dedina vdov. A sirôt. V jednom dome vdova, v druhom sirota. Mužov žije v obci šesť."
Nie - mýlite sa - ten citát je starý presne šesť dní. V pondelok druhého mája mi to povedala starostka Nižného Komárnika pod Duklou.
"Prečo ste začali o tri minúty skôr, ako sa malo? Prečo ste začali bezo mňa?"
Aj tento citát je starý presne šesť dní. Povedal to istý neznámy poslanec istej známej politickej strany nad hrobami na Dukle. Nad vencom, ktorý k pamätníku prinieslo pár vetchých starčekov. A položili ho tam. Pred televíznymi kamerami....pred tými, ktoré pre tie "tri minúty skôr" nezaznamenali ctenú tvár necteného poslanca. Prišiel o tri minúty slávy. Dolu v Komárniku ženy o mužov a deti o rodičov.
"Do Bruselu? No, autom, alebo lietadlom."
Tento citát som zaznamenal pred piatimi dňami. Bola to odpoveď istého ministra istého rezortu, ktorý po vystúpení zo slušivého modrého bavoráčika predstúpil pred stredoškolákov. Aby sa ho mohli spýtať na to, čo potrebujú k perspektíve dobrého profesného rastu. Aby sa ho spýtali, ako sa dostať do Bruselu. Pán minister čosi stratil. Buď zmysel pre vtip, alebo slušnosť. Študenti ilúzie o tom, že s nimi niekto "veľký" bude komunikovať rovnocenne a najmä inteligentne.
"To je môj kamarát - nesiem si ho domov, sme spolu už roky."
To som počul tiež pred piatimi dňami. Od starčeka, ktorý mal pod pazuchou "špagina" - starý samopal z roku 1938 s kruhovým zásobníkom - a v ruke nemeckú prilbu s holou lebkou. Starou 6 desaťročí a niečo. Starček, ktorý prešiel cez ruský gulag do Buzuluku a odtiaľ do Prahy, so svojím "špaginom" a "kamarátom" išiel peši cez parkovisko, na ktorom stál slušný bavoráčik neslušného ministra. Išiel s lebkou "kamaráta", ktorý padol nad Duklou a ktorému, keď umieral, sľúbil, že jeho kosti pochová v rodnej obci. Mŕtvy kamarát bol však mŕtvy skôr, ako mu stihol povedať, kto vlastne je. A tak starček so "špaginom" a "kamarátom" putujú a hľadajú. Jeden miesto odpočinku, druhý možnosť splniť sľub, starý 60 rokov.
"Toto nám už dávno nikto nepovedal."
Počul som pred štyrmi dňami v inom meste, tentoraz na Hrone. Ujko to povedal so slzami v očiach. Keď mu jeden neznámy mladý muž na námestí počas slávnosti pri pamätníku padlých hrdinov druhej svetovej vojny len tak spontánne podal ruku a povedal to dojemné "ďakujem". Tých ujkov so slzami v očiach som videl veľa počas tohto týždňa. Ale aj mladých, veľa mladých ľudí, ktorí za tými "ujčokmi" neraz s generálskou hodnosťou, ale takmer vždy so slzami na krajíčku - pršli.
Počas celého týždňa v piatich mestách Slovenska počas osláv Konca vojny nepovedal ani jeden z našich politikov "ďakujem". Niet za čo. Asi. Podľa nich.
Pardon. Omyl.
"No, aby bol ten mier."
Počul som dnes v Bratislave. Z úst politika, ktorý si našiel čas. Konečne. Alebo, že by len preto, že v blízkom 5 hviezdičkovom hoteli bola slávnostná recepcia? Že na ňu boli pozvané "celebrity?" Našiel sa čas aj na výročie Konca vojny? Našiel sa čas na pár fráz? Našiel sa. Náhodou.
P.S. To malé okaté vpravo - to je človiečik. Teda, pravdepodobne bude Človek. Želám mu to. Aj preto, že prišiel kuknúť "ujčokov". Starkých veteránov vojny. A človiečik si kukol "Kaťušu".
