Poznáte to - malý človiečik, ktorému sa do zovretej dlane vojde jeden jediný prst dospelého. Do takej miniatúry dlane, obvykle horúcej a spotenej. Ten dospelý prst uchopí ako spásu, ako istotu. A možno sa už necíti sám.
Vo včernom spravodajstve bol obrázok starej ruskej ženy. S narodeninovou tortou na ktorej bolo číslo 115. V Rusku nič výnimočné. Dokonca ani to, že o starenku sa starajú dcéry, plné života a energie. Tá mladšia z nich mala tuším "len" 76.
Vďaka kameramanovi bolo niekoľko sekúnd vidieť ruku v ruke. Ruku 115 ročnej ženy v ruke 76 ročnej ženy. Ruku matky v ruke dcéry. Nie naopak, pozor, nie naopak.
Ruka matky s pokožkou priesvitnou ako pergamenový papier. Posiatou pigmentovými škvrnami. Namiesto kĺbov medzi článkami prstov len zrobené hrče čohosi.
V každej žilke, v každej cievke pulzovala tekutina. Život. Sila. A predsa, oči starenky žiarili šťastím, keď jej slabú ruku držala iná ruka. Ruka dcéry s pokožkou ako...
Nič tak krehkého a zároveň živého som už dávno nevidel. A želám si, aby v mojej ruke našla bezpečie iná ruka. Stačí aj moja, ale teším sa, že raz budem takto držať ruku matky s kožou priesvitnou ako...
Vraj som rád držiaval jej prst v mojej horúcej spotenej detskej dlani, miniatúrnej, hľadajúcej istotu.
