Neznámy autor známeho
V krátkom historickom exkurze sa čiateľ encyklopédií môže dozvedieť, že najobľúbenejším človiečikom stelesneného slnka na francúzskom kráľovskom dvore po roku 1650 až do roku 1703 bol istý pán Charles Perault, vraj – autor rozprávania o mladej kráske, spiacej v tŕní, ale aj o domčeku, postavenom zo sladkých dobrôt. Charles Perault, inak tiež člen váženej Francúzskej akadémie vied, stvoril dielka, neskôr mnohými rozprávkarmi upravené do podoby s kodifikovanými názvami – O šípkovej Ruženke a O perníkovej chalúpke. Dielka, upravované a prispôsobované nielen rozprávkarmi a nielen v ére Bourbonovcov.
Uspaté Slovensko
Šípková Ruženka sa stala synonymom pre všetko zaspaté, alebo ešte stále neprebudené, v najlepšom prípade nesmierne ospalé, pomalé, či – lenivé. Niečo, čo v zakliatí čaká na akéhosi rozprávkového princa, ktorý to „niečo“ prebudí k opätovnej životnej aktivite. Slovensko čaká na princa, ktorý opätovne prebudí intelekt, jeho tvorivý potenciál, jeho nekonečnú energiu, tvorivosť a – áno, aj ľudskosť. Intelekt, ako jeden z najdôležitejších impulzov rozvoja jedinca a celej spoločnosti, intelekt uspatý ako naša rozprávková Ruženka. Veď načo komu vzdelanie, keď sa zo dňa na deň rodia noví boháči, keď zo dňa na deň vyrastajú nové kráľovské údolia na svahoch Malých Karpát a kdekoľvek v blízkosti miest, kde sa dá robiť „biznis“? Náš v poradí štrnásty Ľudovít by zrejme onemel pri pohľade na bohatstvá, majúce ambíciu svojou pompou zatieniť i jeho slnečný dvor vo Versailles. Márne by však hľadal svojho obľúbeného Charlesa. Slovenský „Klondike“ ho uspal, odstránil, odsunul, umlčal. Nepotreboval.
Načo komu vážení učitelia, načo komu profesori, akademický zbor...načo komu lekári, vedci? Spiace Slovensko ak aj nehlúpne, tak žiaľ, prestalo múdrieť. Predaj, kúp, zarob. Ukradni, predaj, zarob. Sprenever, zarob. Postav domček, kúp si celé mesto. Zlaté teľa sa stalo imperatívom. Slovenská „elita“ chce v hmotnej sfére za pár rokov dosiahnuť to, čo elity v civilizovaných spoločenstvách za celé generácie. Vlastne, dosiahla to. Naďalej sa však nezbavila tých úvodzoviek. A tak ľahko to nepôjde. Inak povedané, meno a dobrú povesť si kúpiť nemožno.
Hluchoslepí a polonemí...
Nedávno som sa rozprával s matkou mladíka, ktorý kdesi v severských krajinách – vo Švédsku, či v Nórsku, vyhral akúsi celosvetovú súťaž mladých matematikov. Nikto z novinárov si takúto „drobnôstku“ v úspechoch Slovenska v zahraničí ani len nevšimol. Napodiv, pretože si ju všimlo niekoľko svetových tlačových agentúr. Naše médiá skôr zaujíma „úspech“ podivuhodného a poľutovaniahodného ľudského stvorenia, živiaceho sa najstarším remeslom, jeho úspech kdesi v Nemecku, ktorým je vydanie akéhosi „cédečka“ v náklade niekoľko sto kusov. Naše médiá nám síce ponúknu rozhovor s popredným manažérom poprednej firmy, vytvárajúcej popredné aktíva v zahraničnoobchodnej bilancii o „potrebe ľudského faktora“, ale za oným "faktorom" sa nevyberú. Inak a konkrétnejšie – manažér rozpráva o tom, ako je slovenský robotník šikovný, ako si ho firma váži a cení, ako musí bojovať o jeho priazeň, pretože Veľká Británia, či Írsko ho láka na čoraz lepšie ponuky. Novinár sa však už nezájde spýtať onoho šikovného slovenského robotníka do výrobnej haly, ako sa mu pracuje u firmy, aké podmienky tam má. Možno by sa dozvedel, že práve tento človek sa cíti hlboko ponižovaný a urážaný jednak mzdou a potom najmä – prístupom zamestnávateľa k nemu.
Slovensko bez pridanej hodnoty
Ak môj pradedo pásol kravky niekde na lúkach pod Vršatským bralom, pridanou hodnotou jeho života bola chalúpka, ktorú postavil a ktorá dodnes pri dobrej opatere stojí. Čo je dnes pridanou hodnotou toho nášho nielen, ale hlavne - mediálneho pseudointelektu? Retušovaná fotografia faktu? Alebo dokonca neverná kresba udalosti? Púhy opis? Skreslený, zdeformovaný? Klebeta, hviezdiaca v hitparáde informácií niekoľlo týždňov na najvyššom bode rebríčka? Kde je pridaná hodnota brakovej literatúry, ktorá v nedostupnej cene je určená len ako dekorácia do „knižníc“ nových „veľkomožných“? Kde sú knižky, ktoré majú aj obsah a nielen obal? Nejdú na odbyt? Budú nám vzorom už len nasladlé romániky o fiktívnom šťastí vo fiktívnom prostredí? Kde je pridaná hodnota televíznej a rozhlasovej tvorby? V šialene stupídnych exhibíciach duševne narušených jedincov, túžiacich po chvíľke slávy na pódiu? V slovných výlučkoch rozhlasového moderátora o tom, že dnes – citujem – „akosi smrdí“? Kde je princ, ktorý zobudí spiacu Ruženku, kde je tá sila a ten impulz, ktorý opäť s dostatočnou satisfakciou rehabilituje na Slovensku intelekt? Kedy začneme tvoriť a prestaneme znetvorovať už vytvorené?
Posledné perníky na slovenskej chalúpke
Láska vraj ide cez žalúdok. Zdá sa, akoby aj láska k vlasti v uplynulých rokoch išla len cez žalúdok konzumenta. Ak sa nemýlim, tak tá pani či slečna ježibaba v rozprávke O perníkovej chalúpke vykrmovala Janíka chutným perníkom, aby z neho niečo mala. Takmer pri tom prišla o chalupu. V nerozprávkovom Slovensku boli Janko s Marienkou odsúdení stáť pred rozprávkovými chalupami a živoriť na pokraji vyhladovania. Len preto, že boli v podstate od nátury šikovní, nápadití. Inak – preto, že vedeli „pohnúť mozgom“.
Demagógia "šľachty" Neviem, nežil som na Francúzskom dvore. Môžem len tušiť, že niektorí králi mali radi a doslova podporovali umenie. Umenie i vedenie. Myslíte si, že nastane niekedy taký stav, že by "obyčajní" Slováci mohli chodiť do divadiel? Aby mohli zhliadnuť v kinách slovenský film, aby sa v Slovenskej televízii opäť v programovej ponuke objavili inscenácie a aby... A možno raz na kráľovskom dvore predsa len zaznie záujem o umenie. A nielen o umenie šašov. Ako v rozprávke pána Peraulta – zjaví sa princ a spiacu Ruženka sa prebudí. A s ňou aj intelekt na Slovensku. Sila myslenia, prevaha vzdelaného ducha.
