Krátko po polnoci. Možno čas zvýšenej citlivosti, možno čas úvah, možno ďalší neprespatý večer.
Stretli sme sa a rozprávali. Len tak - o živote. Dievča nebolo už desať mesiacov doma. Chlapec - 48 hodín pred maturitami. Prišli v spoločnosti muža - alkoholika. Bývalého.
Rozprávali sme sa. Len tak. O snoch, slabosti, sile, nádejách. chvíľu Roman, chvíľu Monika, chvíľu Vlado a do toho ja.
Prišiel mail: "Roman, som na Teba nesmierne hrdý a ubezpečujem Ťa,že ťa milujem - Tvoj brat."
Potom prišiel telefonát: "Monika, tu mama, milujem ťa, vráť sa domov."
Monika aj s Romanom sú už desať mesiacov "čistí". Bojovali so sebou s pomocou bývalého alkoholika. Sami. A vyhrali.
Veľmi, veľmi rád som bol pri nich - tú noc niekedy po polnoci.
P.S.Plakali sme všetci štyria.
