Prílet na Bratislavské letisko a odtiaľ rovno na nejakú žúrku. Párty. Akciu. Ako nedávno istá topdievčina, ktorej jeden príbuzný mláti ľudí a jednu z jej príbuzných zas mlátia ľudia.
Nedeľa poludnie, šiltovka za niekoľko tisíc - tá taká reklamná zadarmo od OMV sa neráta - a šup na golf. Bez greenu ani krok. Do lepšej spoločnosti treba, aj keby sa mi práve poprdkávať na gauči po kapuste, bravčovom a knedli chcelo. Veď o týždeň sa možno objavím v Smotánke. A za to nejakú obeť treba. Čo tam po tom, že ma po neúprosnom boji, sprevádzanom rozhovorom o kurzoch a kur.... (pardon), ponúknu kávou, v ktorej pláva mucha.
Irisch pub, tak to je priam modlitebňa. Ak ste tam ešte neboli, ste spoločenské nuly. A ak ste neochutnali ani jedného guinessa, stávate sa exotickým primitívom.
K dobrým mravom patrí ročne rozmlátiť najmenej jedno auto. A možno nejakému chudákovi hubu. Teda, bavoráka, alebo v skromnejších pomeroch meďáka. Alebo chudáka bezdomovca. Ak sa pošťastí viackrát, o to úspešnejším - úspešnejšou - sa stanete. A ak pod vplyvom alkoholu, stanete sa rovno miláčikom národa. Aj mačky načim páliť.
Akýsi náš podnikateľ si kúpil letisko. Lebo si chcel zalietať. Potom prišlo na rad lietadlo a nakoniec pilotný preukaz. Hoci - keď už mám letisko, načo mi piloťák? Iný podnikateľ si vlastným lietadlom skáče cez víkendy do Milána. Tak, ako väčšina z nás do Lidlu na bývalú "Februárku".
Nedávno si otvorili také vlastné geto. Slovenskí snobi. Nájdu tam všetko. Hodinky za poldruha melóna, nejaké kvádro za sto tisíc a pár šminiek pre paničky na večer, no, bagateľ - pol stotisíca.
Keď Karel Kyncl opisal v rovnomennom fejtóne britských snobov, netušil ani zďaleka, ako zosnobatie časť jeho bývalého Československa - Slovensko. Mimochodom, v Česku to nie je inak.
Jedno v tom svojom gete naši snobi nemajú - úzku lesnú cestu nad mestom a pohľad ako na tej fotke vedľa.
Beriem si šiltovku od OMV, tenisky Hugo Miletič a bundu z Noveho Targu, Džejka labradora nalezenca a idem tam. Do môjho geta, kam snobi nesmú.
Karle, poď aj ty....
