Nevidno im do očí, napriek tomu sú krásne. Prvý zľava sa zdá byť vystrašený. Dievčatko vedľa neho zaujíma fotograf. Ten človiečik v strede akoby podozrieval, nedôveroval. A zostáva už len fešanda druhá zprava, smutná. Áno, určite smutná. Možno aj rezignovaná. Chlapča na kraji - hm... že by zvedavá nádej? Nejaká nevyslovená túžba? Sen? Tichý, večný sen?
Dostal sa mi ten obrázok UNICEFu do rúk. Viem, idú Vianoce, aj keď, kalendárne príde ešte len jeseň a aj to až o niekoľko hodín. Nechcem písať o tom, ako nám zas kade-kto bude ponúkať kadejaké pohľadnice s kadejakými cieľmi a pohnútkami s priloženým kadejakým číslom účtu.
Len o tých dvoch fotografiách - jedna vedľa perexu a jedna tu, hneď vedľa. O čom tak snívajú? O mame? Možno, aj ten psík je ešte len šteňa. Má len čosi vyše roka. V noci ho sledujem, ako zo spánku saje. Papuľkou robí také tie pohyby, ako keď ho matka kŕmila mliekom. A vidíte, predsa len aj o psíkoch. Ale nielen.
O čom snívajú tie deti, ak snívajú? O hrnčeku mlieka? Ako psík? O mame? Ako psík? O pohladení? Ako psík? O zábave, hrách, hračkách? Ako psík? Neviem, ale asi aj o tom. Veď sú to všetko mláďatá.
Vystrašené, zvedavé, podozrievavé, túžiace. Mláďatá by sa nemali báť. Ani podozrievať. Mláďatá by mali byť spokojné, pripadá mi akosi prirodzene. Mláďatá by sa mali smiať, tešiť, skackať, vystrájať by mali neplechu a hlavne, mali by byť pri nás, dospelých, aj so svojími snami.
Veď kto iný by mal vedieť čítať sny mláďat?
