Edo žije sám. Občas sa pozdraví s lodníkmi, ktorí nastupujú do služby.
Občas niekomu z nich dá rybku, ktorú ulovil.
Ukazoval mi zubáča. Asi tridsať centimetrového.
Videl som domov človeka.
Na starom šlepe, odstavenom v bazéne prístavu. Domov z hrdzavého železa.
Edo žije sám, s dvomi pohárikmi - keby niekto zašiel na kúsok reči.
S vedierkom na dlhom špagáte - keď treba nabrať vodu z Dunaja a umyť, čo sa umyť dá.
S jednou veľkou sieťou na malé ryby a lankom s malým háčikom na vľké rybky.
So spomienkami na život v domove, ktorým bol kedysi domov s manželkou a deťmi.
Edo je starý zarastený chlap. V montérkach, ktoré mu zostali z čias, keď ešte slúžil na vode.
Edo je čistý chlap, navonok, aj zvnútra. Vysoký, rovný. Trošku hrdzavý. Ako jeho domov pod mostom.
Osud, možno on sám bol tým osudom, neviem - vyhnal Eda z domova. Žije v hlavnom meste medzi hŕbou kedysi plávajúceho železa.
Žije v polmiliónovom meste.
"Zaskočte za ním chlapci" - hovorí mi "frcino" - už ho poznáte z prvého dielu - "rád sa porozpráva".
Edo sa rád porozpráva. Veď tak dlho je ticho a hlasy mu idú iba zo starého tranzistoráku.
Má domov medzi zablúdenými labuťami a ospalými kačkami.
Hm.....domov medzi labuťami...aj závidieť by sa dalo z druhého brehu.
Závisť. Nie krutá? Nie sebecká? Závisť idealistu? Hlupáka?
Kolumbus objavoval nové svety. S kamarátom sme objavili Eda.
Nádherný svet ten Edo. Smutný. Šťastný. Osamelý. Uprostred ľudí.
Vlastne, ako ten náš, len...
domov
