Čítať sa dá naozaj z čohokoľvek. Ak človek chce.
Riečny kilometer 2112. Vpravo po prúde malebná krajinka. Nádherný kláštor Benediktínov na vrchole kopca. Živý kláštor.
Na tom istom kilometri toho istého brehu domček kohosi živého a mŕtve stromy.
Z ľavého brehu je riečny kilometer 2112 nádhernou, malebnou, fotogenickou krajinkou. Ale lode tam spomaľujú.
Riečny kilometer 2112. Vľavo po prúde Mauthausen. 112 tisíc obetí. Zvláštna náhoda. Na "stodvanástke" stodvanásť tisíc obetí.
Z pravého brehu je tento úsek rieky napohľad kúzelný. Malebné mestečko a starý opustený kameňolom. Tam, v ňom, nútene pracovali.
Pri klávesnici mi leží zahnednutý papier s dátumom - jún 1943:
"Sme trija dobri kolegi. Leon Francois, Antonin Berter.
su odsudeni nasmrť.
Anton aj se ženu, obidvaja nasmrť.
Maju 5 deti posledni ma 7 rokov.
Leon moj odešel druheho juna 1943 ve tri rano.
Bertier odešel v sobotu 5 juna po obede.
Železa na rukách a psov ovčakov pri sebe v poslednu hodinu smrti.
Tak som tu zostal sám pod čislom 120 jak taka ovečka.
Opustena. Svoju šatku slzy utieram.
Pol litra vody a par listokv žihlavi.
Slzi mi polevajú suchy kusek chleba kery mam.
365 dni co som bol chyceni"
Pohľad z druhého brehu. Na Mauthausen. Na kameňolom.
Na baraky, kde bol väznený pisateľ toho motáku s číslom 120.
Po 60 - tich rokoch prvý raz pohľad na miesto, ktoré prežil väzeň s číslom 120.
Tam jeden z prvých.
Môj starý otec.
(Umrel oveľa skôr, ako som sa narodil.) Ak chceš naozaj vidieť...
