Dávid a Goliáš v plavebnej komore pod Tullnom. O komoru nižšie, vo Freudenau predali 9 životov.
Akýsi môj "tiežkolega" raz do sveta vytrúbil, že Ďumbier tam stroskotal kôli chybe kapitána. Nezistil si, že lode dostávajú pokyn na vlpávanie do komory. Dostávajú rozkaz.
Veliteľ Ružína - Laco - zrazu stíchol. Blížili sme sa k tomu miestu.
"Z Ďumbiera volali o pomoc, bol som najbližšie, chcel som ho chytiť na šlepzál, ale nestihol som. Ťahal som ešte z krízovej situácie Lipno." Vysvetľuje mi akoby s večným podielom viny na tom, že posádka remorkéra Ďumbier zahynula celá mínus jeden muž.
Nie, nie o technológii tragédie. O inom.
Vo Freudenau sa na našich lodiach nerozpráva. V pietnej úcte.
Život z "druhého brehu". Smrť prítomná na takmer každom kilometri. Život, ktorý nemožno kúpiť.
" Vidíš ten kríž na brehu?" - pýta sa Laco a ukazuje mi akýsi starý kovový kríž kdesi na brehu nad Melkom.
"Tam nabehol akýsi -bulhar- a chlap, čo mal na palube manželku a malé dieťa, sa ich snažil zachrániť." Laco dodáva, že ženu nikdy nenašli a že ten muž síce vyplával so synom na hrudi, ale už mŕtvym.
Život možno len žiť.
Na brehoch Dunaja je veľa krížov. Na Dunajských lodiach veľa spomienok.
"Neblbni Peťo, veď máš rodinu" - hovorí Laco cez vysielačku kormidelníkovi na Nosiciach, ktoré stretáme kdesi pri Ennsi.
Peter vraj ťahá nonstop týždne a mesiace. Podľa Laca ho Dunaj môže čoskoro zabiť.
"Pol kila života prosím".
Keby to bolo také jednoduché....
Keby sme čo i len tušili, čo máme.
Žijeme.
