Podobnosť len náhodná
Peter Colotka, Ľubomír Štrougal či Bohuslav Chňoupek si radi zapoľovali. Okrem toho, že na poľovačke uspokojovali svoju túžbu po love, bola pre nich aj dobrodružstvom, kompenzujúcim nudu každodenného politického života. Pre neskôr narodených – boli to exponenti režimu, ktorý (podľa kalendára) padol pred dvadsiatimi rokmi. Títo traja páni však o sebe netvrdili, že sú poľovníci. Dokonca, vášniví poľovníci.
Naopak, verejnými vyznávačmi poľovačky sú mnohí dnešní politici, viacerí moderátori, niektorí bývalí športovci, tiež bývalí politici, ako aj veľkopodnikatelia či už terajší, bývalí, alebo niektorí aj zavretí. A nevynechajme ani hviezdne mená zábavného priemyslu, ktorý je v skutočnosti viac smutný, ako zábavný.
Tak, ako pánom Colotkovi, Štrougalovi či ďalším súdruhom, aj dnes na splnenie vášne súčasných mocných slúži armáda poddaných a zväčša štátny majetok. Strieľajú si v štátnych poľovných revíroch, dovolenkujú – niektorí aj tých dvadsať rokov – v uzavretých cenovo výhodných getách ako Papiernička, donekonečna v parlamente kultivujú svoju imunitu a keď sa čosi prevalí – „ja nič, ja som nevedel, to išlo mimo mňa“. Opäť nič mimoriadne, ak by nebolo spomínaných dvadsať rokov po prevrate a ak by sme neboli v Európskej únii.
Rozdielnosť len náhodná
Španielsky minister spravodlivosti Mariano Fernández Bermejo začiatkom tohto roka ohlásil rezignáciu. Mariano Bermejo sa stal terčom kritiky zo strany opozície po tom, čo sa zúčastnil na poľovačke s prominentným sudcom Baltasarom Garzónom.
V našej už desaťročnej kauze Slánske lesy vystupuje popri trojici podozrivých aj istý sudca istého (len náhodou vecne príslušného) súdu. Ako však sám tvrdí – na poľovačke s tromi ctenými pánmi sa ocitol náhodou, nevedomky a netušil ani, že bude spať na ich chate. Nikým to ani nepohne. Zvykali sme si dvadsať rokov po roku 1968, zvykáme sme si aj dvadsať rokov po roku 1989.
Spoločenské nuly
Ešte nedávno sa za spoločenské nuly považovali učitelia, lekári, vedci, umelci (teda tí, ktorí sú naozaj umelci), inteligencia ako taká. Dnes je spoločenskou nulou každý, kto nehrá golf, nečíta prestížny pánsky magazín s obnaženými dámami a nechodí na poľovačky.
Vyznávačmi poľovačky (a akoby náhodou súbežne aj golfu a zrejme aj toho časopisu) sú aj mnohí dnešní politici. Niektorí poľujú „doma“, iným nestačí ani celá Afrika. A poľovačku majú radi aj tí, ktorí si z nej urobili biznis. Vylobovali si revír alebo revíre a teraz tam organizujú poplatkové poľovačky. Musia sa pri tom narobiť ako kone!
Poľovník je keď...
Podľa „poľovného zákona“ sa poľovníctvom rozumie „súhrn činností zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri, ako obnoviteľného zdroja a súčasti prírodných ekosystémov, je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia.“
Takže, hoci je dnes takmer každý (najmä ten, kto na to má peniaze alebo funkciu) poľovníkom, poľovníctvo znamená niečo úplne iné.
Poľovníkom je napríklad podľa spisovateľa Ruda Morica ten, kto „celý svoj život prežil v prírode, ktorú miluje a chráni ako oko v hlave. Stará sa o stromy i zverinu ako starostlivá mať o vlastné dieťa. Je to jeden z tých ľudí, ktorí sú zárukou, že naše hory sa nikdy nepremenia na holé kamenisté svahy, že v nich bude vždy nadostač všakovej zveriny. Takí ľudia si zaslúžia nasledovanie.“
„Poľovný zákon“, ktorý nadobudol účinnosť, definuje právo poľovníctva takto: „...súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju...“
Akým právom – minimálne morálnym, sa „morálne autority“ z času na čas odoberú na luxusných terénnych autách (s ochrankou) do luxusných revírov a strieľajú tam naozaj zaujímavé kusy?
Novodobá šľachta
Zoznam verejne činných osôb – od poslancov cez funkcionárov parlamentu, od politikov koalície až po politikov opozície, po „významných podnikateľov“ hlavu či hlavy štátu, o zahraničných štátnych návštevách nehovoriac (to sa totiž akosi dá vziať na vedomie) – je dlhý a čoraz dlhší. Najmä hlava štátu podľa medializovaných informácií pomerne často (je však otázka, čo je to pomerne) navštevuje štátne revíre, avšak ich správca – štátne lesy – odmieta informovať prečo. Aj ako často a najmä, na základe akých povolení či výnimiek či poplatkov. Jednoducho, na akom legálnom základe. Verejnosť síce dostatočne dobre vie, že jeho excelencia je poľovník, ale nevie dostatočne, kde a čo pán prezident loví.
Ak sa u nás našincom dá poľovať len tak, bezplatne, hoci poplatkovo (samo o sebe je to logický nezmysel, ale právna prax), potom sa netreba pozastavovať napríklad nad nasledujúcou informáciou.
„Štátnym lesníkom z podniku Lesy SR vlani poklesli tržby za platené poľovačky. Odstrel jeleňov, muflónov či ďalšej zveri si vlani zaplatilo okolo 4000 prevažne zahraničných poľovníkov. K najvzácnejším úlovkom patril jeleň zastrelený na Poľane, ktorého parožie s časťou lebky vážilo 11,5 kilogramu.“ ČTK o tom informovala hovorkyňa podniku Anita Fáková. (Január 2009)
Biznis pre jednu hlavu
Ak chcete získať u nás poľovný revír, teoreticky je to veľmi jednoduché. Stačí zájsť za generálnym riaditeľom podniku Lesy Slovenskej republiky a presvedčiť ho. Ako? To už necháme na vás. Akokoľvek. A máte vyhrané. Pretože iba on, teda iba funkcia generálneho riaditeľa podniku má v tom podniku právo rozhodnúť, kto revír „dostane“ a kto nie. Popri iných nadštandardných právach, ktoré možno udeliť „nadštandardným“ poľovníkom. Na Slovensku sa v tomto prípade neuskutočňuje výberové konanie, nerozhoduje ponúkaná cena do štátnej kasy.
Dokonca nie je ani verejne známe, kto má aké revíre od podniku prenajaté, kto aké od neho kúpil. Aj sám exminister Stanislav Becík to potvrdzuje nasledovným vyjadrením: „Čo sa tu deje, to je sodoma a gomora. Keby sme vedeli naklonovať stotisíc revírov, ani vtedy by sme neuspokojili zájmové skupiny.“
Ku cti pánovi ministrovi slúži, že krátko po prevzatí funkcie zastavil takýto systém na spôsob „rozdeľ a panuj“.
Zostalo na jazyku
Kráľovské poľovačky majú na území dnešného Slovenska dlhú tradíciu. Veď štátne lesy vyrástli na základoch voľakedajších kráľovských lesov. A ich hodnota sa spočiatku posudzovala podľa bohatstva zveri, ktorá v nich žila. Dnes? Že by podľa toho, za koľko sa dajú rozpredať? Aj so všetkým, čo v nich žije? Alebo podľa toho, ktorý „súdruh“ si zas príde zastrieľať pre rozkoš?
P.S. Tento materiál bol nedávno cenzúrovaný istým vydavateľom periodickej tlače na SK.
