Nedávno bol Fulghum v Bratislave. Len tak. Čo-to popodpisovať, čo-to povedať.
Našťastie, nedovolil sa len tak ukazovať. S kýmkoľvek. Bulvár sklamal. Nebolo o čom.
A bol aspoň čas na otázku:
"Čo je to absurdita?"
Absurdita sú vraj Vianoce v lete. V auguste. Na pláži. Kde hrá Tichá noc a kde si ju spievajú viacerí naháči.
Napokon, mal som vedieť, že je o tom aj jedna z jeho poviedok. Trvá tri minúty a šestnásť sekúnd.
Ak sa číta tempom pätnásť riadkov za minútu a ak sa vychutnávajú jej slová. Slovné zvraty.
Na Vianoce nie je čas poriadne si prečítať pozdravy. A tak si pán Fulghum raz v lete vzal na pláž magneťák, zasunul kazetu s Tichou nocou, pustil ho naplno a začal si čítať vianočné pozdravy.
O chvíľu už spievali aj okololežiaci. Dokonalé vianoce. Absurdita. V auguste.
Robím pokus. Termostat nastavujem na 32. Do mrazničky dávam stuhnúť minerálku.
A vyťahujem fotky z leta. Fotky z pastvy koní pod Havraniou skalou.
Pozerám sa na rozšanteného Miša, Bubu, Jukinu a Elzu. To sú psy.
Pozerám sa na pokojne sa pasúce kone a cítim dym ohňa.
Dýkou odkrajujem slaninku.
Na pastve je najkrajšie v decembri.
už nielen Fulghumova absurdita.
