...ešte tri päťdesiat.
Otvárajú sa zvukotesné dvere a vidím hlavu kamaráta. Usmiatu ako vždy. Aj keď viem, že žije sám. Už dlhé roky.
...ešte tri tridsať.
"Ivo, mám tu niečo. Možno by sa ti to hodilo. Kukneš sa na to?" - jeho oči však hovoria viac. Oveľa viac.
...ešte tri desať. Na trojke počítač prvý krát mobilizuje.
Ponad klávesnicu a monitor, ponad zhasnutú "červenú", ponad scenár a playlist sa pozerám na Mariana. Na jeho oči. "Čo máš Majo?"
...ešte dve päťdesiat.
"Takú básničku. Napísal som ju....pred...pred dvadsiatimi rokmi...mame...na...na Štedrý deň. Ivo...už som jej ju nestihol prečítať. Ona...v ten večer zomrela."
...ešte dve tridsať.
"Máš ju v transferi načítanú" - pokračujú mne neznáme oči kamaráta vo zvukotesných dverách. "Ak by si chcel....ak by sa dalo...ešte je čas..."
EŠTE JE ČAS
...ešte dve desať.
"Majo, koľko to má?" - hľadám priestor v scenári a pozerám sa na neúprosný počítač.
"Kraťásek, necelých štyridsať..." Majove oči svietia stále viac.
...ešte minúta päťdesiat.
"Nájdi transfer, vytiahni to a hoď do stroja" - cez komando prosím zvukára. Neprosím. Takmer kričím a dúfam, že stíha. Zvukotesné dvere sa zavreli.
...ešte päťdesiat sekúnd, pri tridsiatke bliká červená.
...desať, päť, idem.
"Vážení poslucháči, sú slová, ktoré sa ťažko vyslovujú. A sú slová, ktoré nepočul ten, komu boli určené. Nestihol. Ale dnes, na Štedrý deň, verím, že si ich tam kdesi hore...vypočuje."
Do slúchadiel mi idú Majove slová...."Mama, dnes je...mama..."
Štyridsať sekúnd na výber z playlistu. Jethro Tull - Holly Herald.
Cez pesničku sa otvárajú zvukotesné dvere. Opäť Majova hlava a svietiace šťastné oči. Najkrajšia z podôb mnou prežitých Štedrých dní v službe v rádiu.
Zmeškaná dvadsať rokov.
VŽDY JE ČAS.
