Dvor obyčajného človeka. A búdky na všetkom. Na smrekoch, na stojkách z nádherných samorastov, na oknách, na plote.
"Mám tri televízne programy" - smeje sa chlap. "Z jedného okna sýkorky, z druhého okna sýkorky a z tretieho tiež."
Dvor Mira Sanigu, vedeckého pracovníka Akadémie vied. Dvor chalana, ktorý žije s otcom, bývalým horárom. No, chalana. V meste by sme povedali muža v strednom veku. Tam, u neho na dvore je to chalan.
Dva roky od marca do augusta deň čo deň kráča v lesoch Starých hôr s jediným cieľom - nafotiť nádherného murárika. S krídielkami do červena. A už roky vstáva v noci, aby sa od druhej vnáral do lesa.
Nádherne rozpráva o tokajúcich hlucháňoch, o spokojných medveďoch, keď im napadnú aspoň dva metre snehu, či o spoločenskom správaní vlkov.
A miluje sýkorky.
"Ideš ho!!!!"....pobúrene plaší krahulca, keď nalietava na jednu z búdok. Vzápätí však Miro dodá, že to je príroda. A že v nej je všetko spravodlivé.
Rozpráva o tom, ako sýkorky vezmú slnečnicové semienko, zaletia na konár a tam ho "rozbíjajú". Aj o tom, ako vedia zaťukať na okno a protestovať, keď nie je v búdkach nasypané.
Idem s chalanom Mirom po dedine a on každého zdraví. Ešte vraj musí skočiť za starým bačom, lebo vraj ho mali brať na pohotovosť a chce vedieť, ako je s ujkom.
Idem s chalanom Mirom po hore a rozpráva mi, ako sa trú pstruhy v potoku, aká je vysoká v zime vďačná za pár jabĺčok.
S chalanom Mirom sedíme v jeho izbe a ponúka doma robený chlebík. Taký - s kyslou kapustou v ceste. Vraj: "Čo mám čakať kým privezú? Veď mám ruky!"
Sedím v izbe a pozerám sa na tri televízne programy naraz.
Miro na zimu nakúpi pre sýkorky tak 6 metrákov slnečnicových semienok.
Šesť metrákov človeka.
