1. Prípad : Pasca nachystaná firmou Web-content.
Tí, čo sa stali tiež obeťou tejto firmy vedia o čo ide (spolu je nás už dnes aj asi okolo 3000, možno i viac), ale v krátkosti to vysvetlím. Predstavte si že ráno vstanete, otvoríte si internet a svoju mailovú schránku (napr. na Googli) a tam nájdete faktúru na sumu 60 EUR od nejakej firmy, v našom prípade Web-content (pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť niečo viac o tejto kauze, kliknite na http://www.cms-antonak.sk/kauza-60-eurovych-faktur/ ). Z obsahu sa dozviete, že vám fakturuje to, že ste navštívili jej webovú stránku a využili jej služby. Snažíte si spomenúť, kedy ste na takej stránke boli, aké služby ste využili, no márne, nič vám nenapadá. Potom začnete rozmýšľať, ako by ste teda zistili, o čo sa vlastne jedná. Zavoláte na číslo, ktoré nájdete na faktúre (musí vám to aj niekto zdvihnúť), opýtate sa manželky, priateľov, oslovíte známeho, ktorý je právnikom, zavoláte na Slovenskú obchodnú inšpekciu, podáte trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Na konci toho enormného úsilia je zistenie, že firma na vás nachystala jednoducho pascu, že s tým môžete len málo niečo urobiť, ale môže vás tešiť, že nie ste jediný. Podstatou tejto kauzy je to, že ak niekto navštívi ich stránku (ktorá mimochodom obsahuje len „free“ programy, ktoré sú inde bezplatné a básne, ktoré sú tiež na iných stránkach, ale voľne dostupné), je mu ponúknuté vyplniť bežný prihlasovací formulár bez upozornenia, že je niečo spoplatnené. Výsledkom je už spomínaná faktúra, ktorú vám firma pošle po asi šiestich mesiacoch s tým, že sa platí dopredu na celý rok. A aby toho nebolo dosť, existuje aj iná skupina obetí, medzi ktorú patrím aj ja, ktorí na tej stránke vôbec neboli, ale faktúru na 60 EUR sme dostali tiež. Ešte dodám, že na tej faktúre, ktorú som dostal, nesedí ani moja poštová adresa, ani IP adresa, ktorú mi poslali na vysvetlenie, že to je adresa, z ktorej som sa na ich stránku prihlásil.
2. Prípad : Pasca nachystaná bankou
Teraz naozaj len stručne. Ak chcete od banky nejaký úver, musíte prísť niekoľko krát do banky, vydokladovať rôzne veci, povypĺňať rozličné formuláre a na konci, ak spĺňate jej podmienky, podpísať zmluvu s bankou. Možno som na niečo zabudol, ale „iste to nie je dôležité“. Súčasťou tejto zmluvy sú aj tzv. všeobecné podmienky. Teraz vám nepoviem kde presne to je, ale niekde je najmenšími písmenami napísané niečo ako, že banka si účtuje aj poplatky a banka môže tieto poplatky sama meniť a vy že s tým dopredu súhlasíte. Samozrejme potom neskôr, keď k tomu príde, vy sa len čudujete, koľko EUR navyše musíte tej banke platiť a ani neviete poriadne za čo. Zoberte si len takú upomienku, že ste nezaplatili včas (pri dnešnom zhone sa to môže prihodiť každému). Prvá vás stojí cca 15 EUR a druhá (nedajbože ju dostať) cca 25 EUR. A vaše zdôvodnenie: „Veď kto by už dnes čítal nejaké všeobecné podmienky na 4-5 husto popísaných stranách. Iný (aj banka) povie: „Tvoja chyba, mal si si ich prečítať“. Čiastočne majú všetci pravdu. No ja chcem poukázať na niečo iné. Čo to je, vysvetlím o chvíľu.
3. Prípad : Pasca nachystaná nebankovými subjektmi
A posledný prípad je všeobecne známy a tak ho nebudem vôbec popisovať. Len ho zhrniem tým, že poviem: „Dôverčiví občania „sadli“ na lep podvodníkom“.
Rozuzlenie.
Položme si teraz teda dve otázky, „Čo, alebo kto, je vinný ?“ a „Prečo sa to všetko stalo?“ Viem, určité odpovede som už naznačil. Mnohé ďalšie (i keď odlišné) by určite našiel každý z vás. Ja sa na to však pozerám „prísne“ z pohľadu jednotlivca/občana a sústredím sa na vzťah jednotlivca a štátu. A čo vidím? Paternalizmus. Zasahovanie štátu, kde sa len dá. Veľmi ťažko by sme hľadali oblasť, kde sa dnes ešte nenachádza štát ?
Americký významný politológ Francis Fukuyama vo svojej knihe Budování státu podle Fukuyamy napísal (Praha, 2004, s.13): „Štáty majú najrôznejšie funkcie, niektoré prospešné, iné škodlivé. Rovnaké donucovacie prostriedky, ktoré umožňujú chrániť vlastnícke práva (pozn. autora: aj iné práva a slobody občanov) a chrániť spoločnosť, im umožňujú zabrať súkromný majetok a zneužívať práva svojich občanov“.
Prvé, čo by som mohol z tohto citátu využiť, ak by som chcel ohovoriť štát, sú jeho škodlivé funkcie. Ale to by bolo príliš jednoduché a asi i obrovským sklamaním pre pozorného čitateľa. Ja sa zameriam na tie „dobré“ funkcie, teda také, ktoré štát neskrýva, ako napr. obrana, bezpečnosť, právny systém a pod. a potom na tie sociálne (prerozdeľovacie), ktorými sa štát priam hrdí, ako napr. sociálne dávky, podpory, zákonník práce chrániaci pracujúcich, na to, ako nedá (premiér) ani v kríze na nikoho dopustiť a pod.
Teraz sa zastavme. Vidíte (cítite) aj vy, tak ako ja, koľko dobra srší z týchto funkcií štátu ? Ak áno, potom sme na koreni veci. Veď načo by som mal o niečo usilovať, keď tu je niekto, kto ma neustále presviedča, že sa o mňa vždy postará! Načo by som bol ostražitý a pozorný vo všetkom, čo robím, keď je tu niekto, kto mi tvrdí, že zabezpečí právo a spravodlivosť všade okolo mňa! Načo by som sa zaujímal o to, kde čo kúpim, a za akú cenu, keď je tu vláda, ktorá ma presviedča, že sa postará, aby veľké medzinárodné spoločnosti nezvyšovali ceny. Účinok takejto politiky štátu nedá na seba dlho čakať a ja začínam vláde najskôr nesmelo a potom úplne dôverovať. Ba čo viac, začínam sa na ňu spoliehať.
No a teraz sa opýtam, no mohli sa aj tie všetky obete nechytiť do pascí, ktoré im boli nastavené, ak žijú v takomto prostredí? Asi nie, je totiž veľmi ľahké a príjemné (je to i ľudské) mať o seba postarané bez vlastnej námahy. Z dlhodobého hľadiska je to však veľmi nebezpečné a preto majme sa na pozore...
