Strúhala som ceruzy, hromadne asi 12 kusov. Nerada píšem perom, preferujem totiž to obtieranie grafitu a sivé tiene na papieri. Struhliny sú síce všade a drevo stratilo pri výrobe svoje prirodzené teplo. Kdež to umelé pero nadobúda ľudské teplo, lesk a pot po náruživom používaní (písaní/kreslení).
Čmáraním sa dokážem ľahko odreagovať, popritom chrúmem jablká, mrkvu a tvárim sa umelecky dôležito. Navonok to pôsobí harmonicky, ba priam ideálne. Neporiadok zasahuje do spomínaného bezhranična a narúša autoritu detailov a vkusu. Posteľ ohrozuje horda kníh a niekoľko párov ponožiek, stôl čelí náporu palety, štetcov a azurovej tempery.
Upokojuje ma vôňa, ktorá sa šíri chodbou. Ocino vyšiel z vane, v obývačke horí vanilková sviečka. Čokoľvek mi beží hlavou, tvorí dieru absolútna. Znervózňuje ma vrčiaca tlačiareň a samota. Potrebujem teplo ľudského tela a pochopenie. Premýšľam. Chcem zaradiť Božie skúšky k pozitívnym aspektom. A raz sa mi to podarí...
