Cez tisíc tristo piesňových textov, takmer štyridsať knižiek a viac ako tridsať filmov, na ktorých sa rôzne podieľal - to je úctyhodné dielo Jiřího Suchého. Spoluzakladateľ Semaforu, textár, básnik, spisovateľ, hudobník, výtvarník a zberateľ oslávil vlani v októbri 81 rokov. Keď s ním hovoríte, máte ale pocit, že tento majster jazyka a hráč so slovami a rýmami vôbec nestarne.
Divadlo Semafor začalo už svoju 54. sezónu. Ako si spomínate dnes po viac ako 50 rokoch na začiatky? Určite ste si nepomysleli, že bude úspešne fungovať aj po pol storočí...
Na začiatky si veľmi nespomínam. Teda v pamäti ich uložené mám, ale pozerám sa odjakživa skôr dopredu. Bola to doba z dnešného hľadiska krásna. Doba, kedy režim, ktorý nám tak neprial, začal mať vo svojom systéme akési otvory, ktorými bolo možné sa predrať na tú druhú stranu, nepatrne slobodnejšiu. A tak sme sa predrali, čo vtedy mocní niesli ťažko a tak trochu si nevedeli rady, čo s tým. Trvalo to tri roky, než usúdili, že bude pre nich výhodnejšie nás uznať a vziať na milosť. Vtedy vyslovil Jiří Šlitr tú svoju teóriu, že sme módny artikel, a že našu existenciu odhaduje na päť rokov. Našťastie sa mýlil.
Vedú sa polemiky, ktorých sedem malých foriem malo divadlo Semafor reprezentovať. Či film, poéziu, džez, bábky, tanec, výtvarné umenie a hudobné komédie alebo poéziu, kabaret pre deti, divadlo oživených rekvizít a škrobených hláv, pantomímu, výtvarné umenie, film a hudobné komédie. Ako to teda je?
Popravde povedané, my sme si s tým zase tak veľmi hlavu nelámali. Ja som sa vzoprel návrhu, aby sme sa volali Dimafor a navrhol som Semafor, a aby som to svojim kolegom spoluzakladateľom nejako zdôvodnil, povedal som, že tých malých foriem, ktoré budeme prevádzkovať, bude sedem. Nikdy sme sa presne nedohodli, ktoré to budú. Nakoniec to u publika i tak vyhrala tá hudobná komédia a ostatné nepoctili svojou priazňou. V niektorých prípadoch to bolo nespravodlivé, ale návštevnosť rozhodla.
Vy ste stáli aj pri zrode Divadla na zábradlí, ktoré dokonca vzniklo ešte pred Semaforom. Bolo jasné, že na dvoch frontoch naraz nebudete môcť existovať. Kedy ste sa rozhodli, že prioritou bude Semafor a prečo?
Áno, Divadlo Na zábradlí som tiež spoluzakladal, ale odtiaľ ma neskôr hnali, keď im došlo, že moje herecké možnosti sú viac než chabé. Povedal som si vtedy, že s divadlom končím. Ale Jiří Šlitr ma prehovoril, aby sme založili scénu - dnes by sme povedali muzikálovú. Vtedy toto slovo sa ešte u nás nevyskytovalo, preto sme sa hlásili k hudobnej komédii. A tak sme založili Semafor, a pretože ma všetci spolupracovníci vyhlásili za vedúcu osobu, nikto už ma odtiaľ nehnal a ja som dnes hercom. Hovorím dosť nahlas, nevrážam do spoluhráčov.
Som presvedčený, že Jitka Molavcová mi poslal do cesty Jiří Šlitr. Boh mu to možno poradil.
Pri zrode Semaforu stál po boku s vami Jiří Šlitr. Ako si dnes spomínate naňho? Nakoľko ovplyvnila jeho tragická smrť ďalšie profilovanie Semaforu? Myslíte si, že aj bez Šlitra by sa uberalo divadlo rovnakým smerom? Okrem vás a Šlitra stál pri zrode aj Ferdinand Havlík. Čo si myslíte, prečo je dnes so Semaforom väčšinou spájaná iba dvojica mien Suchý-Šlitr?
Na Šlitra spomínam, a ak mám povedať ako, tak v dobrom. Jeho tragická smrť čiastočne naše profilovanie ovplyvnila. Hľadal som nové partnerstvo, pretože potrebujem hrať vo dvoch. Ferdinand Havlík, spoluzakladateľ a kapelník divadla, nastúpil za Šlitra ako skladateľ a svoju Kyticou dokázal, že si to nástupníctvo zaslúži. To, že sa na neho občas zabúda, je nespravodlivé. Pripomínam ho, kde môžem.
Šlitrova smrť zostáva dodnes nevyjasnená. Čo si o nej myslíte dnes?
Myslím, že už sa nikto nedozvie, ako to vtedy bolo naozaj.
Pamätáte sa ešte na okolnosti vzniku textu Stretla ryba papagája, ktorú neskôr naspievala Ljuba Hermanová a bola známa aj na Slovensku?
Pesničku o papagájovi som poznal z rozhlasu, vtedy nepriateľského - AFN Munich, čiže Sieť amerických branných síl, so sídlom v Mníchove. Keď som slúžil v armáde ČSSR, napísal som na ňu český text, ktorého sa ujala naša kamarátka Ljuba Hermanová.
Ktorú svoju pieseň považujete zo všetkých za najväčší hit, alebo za najlepšie podarenú?
Najvydarenejšiu pesničku nedokážem z toho množstva vybrať. Podarili sa ich desiatky a desiatky sa tiež dosť nepodarili. Dohromady sme ich s Jiřím Šlitrom zložili na tristo a ja som potom napísal ďalších tisíc sto piesňových textov. Z toho sa ťažko vyberá.
Foto: www.cianews.cz
Ešte pred Semaforom ste boli súčasťou pomerne úspešnej kapely Akord club s manželmi Sodomovými. Ku skupine ste sa pridali ako hráč na basu, ale predtým ste hrávali na banjo. Vedeli by ste aj dnes ešte zahrať na banjo alebo basu?
Akord club bola amatérska skupina, pre ktorú som pôvodne písal texty. 150 korún za kus. Keď potom zháňali hráčov na kontrabas, šiel som si rýchlo kúpiť basu a začal som sa nemenej rýchlo na ňu učiť. Občas na ňu hrám v niektorých inscenáciách dodnes, rovnako tak aj na banjo.
V seriáli Bigbít ste na otázku, kto je podľa vás praotcom českého bigbítu odpovedali, že Viktor Sodoma st. Prečo práve on?
Pretože bol prvý, kto v ČSSR začal rokenrolové songy spievať. Písal sa rok 1956.
Istý čas ste vystupovali aj s Juditou Čeřovskou. Je pravda, že ste si kvôli jej výške museli stúpať na debničku?
Áno, vystúpil som s ňou v Pražskej Alhambre trikrát, aby som zaskočil za speváka Jiřího Poppera. A to s tou debničku som si vymyslel, pretože Judita bola o hlavu väčší ako ja. Publikum sa tomu nápadu smialo.
Čo si myslíte, prečo hra Sekta nebola náležite prijatá u divákov a považuje sa za prvý neúspech Semaforu? Boli aj ďalšie neúspechy?
Chcel som skúsiť niečo úplne iné, než čo sa od Semaforu čakalo a sľuboval som si od toho, že publikum to ocení. Bol to náš prvý neúspech. Druhý sa konal o pol storočia neskôr, keď som chcel Sektu rehabilitovať a uviedol som ju znova. Inak vyložené neúspechy neboli, len drobné prehry, ktoré si nezískali toľko publika ako veci úspešné.
Podpísali ste dokument Dva tisíce slov (neskôr aj petíciu Niekoľko viet za prepustenie Václava Havla) a odmietli ste to neskôr odvolať, za čo ste boli náležite perzekvovaný. Krátku dobu bol Semafor aj zakázaný, vy ste mali zákaz vystupovať v TV a rozhlase, obmedzilo sa vydávania platní, knižiek ... Ako si spomínate na toto obdobie?
Vzhľadom k tomu, že som presvedčený o tom, že aj ťažké chvíle môžu mať pre život človeka význam veľakrát aj väčší ako úspechy a sláva, spomínam na tie doby s istou vďačnosťou. Ale dobre, že už sú za nami.
Prišli ste aj o post riaditeľa divadla Semafor, ale naďalej ste v ňom pôsobili. Ako sa písali hry v období normalizácie, keď cenzúra Semafor tlačila jedným smerom, zatiaľ čo diváci očakávali, že sa bude pokúšať vzdorovať?
Bolo to všetko veľmi zložité, ale to ma práve bavilo. Kedykoľvek sa mi podarilo tuposť režimu oklamať, radoval som sa.
Po revolúcii v roku 1989 ste sa znova stali riaditeľom Semaforu. Bol to pocit zadosťučinenia?
Samozrejme. Ale čoskoro pominul, pretože ma čakala kopa práce.
České bulvárne plátky rozoberali vašu účasť v spisoch ŠtB. Mohli by ste sa v krátkosti vyjadriť k týmto veciam? Bulvár vytiahol aj meno Jaromíra Nohavicu. Existuje nejaká paralela medzi týmito dvoma príbehmi?
Pretože som na vlastnej koži spoznal, ako ŠtB dokázala strpčovať ľuďom život a pretože som musel neustále kľučkovať a hrať s nimi akési psychické šachy, mám pochopenie pre každého, komu sa nepodarilo ich vykľučkovať. Kedykoľvek si ma privolali, najskôr som sa ospravedlnil na pracovnú zaneprázdnenosť a tým som získal čas. Pri ďalšej výzve som sa dostavil, ale to už som mal premyslenú akúsi stratégiu, pretože som tušil, o čo im asi pôjde. Dosť to fungovalo.
Foto: www.novinky.cz
V roku 1993 začala v pasáži Alfa rekonštrukcia a divadlo Semafor ju muselo po tridsiatich rokoch opustiť a už sa sem nevrátilo. Muselo to byť veľmi nostalgické lúčenie...
Ani nie. Odchádzali sme so sľubom, že nám bude divadlo po rekonštrukcii vrátené. A keďže sme tomu verili, považovali sme náš odchod za dočasný, tak akáže nostalgia. Dnes už viem, že slovo dočasnosť sa u nás neberie moc vážne. Do Alfy sme sa nikdy nevrátili.
Od tej doby ste sa museli vyrovnať s niekoľkými sťahovania, až ste sa usadili v roku 2005 na Dejvickej ulici. Zdá sa, že tu sa opäť cítite vo svojej koži. Ste so súčasným sídlom spokojný?
Viac než spokojný. Je to najkrajší Semafor, aký sme kedy mali. A že sme ich už mali dosť!
Prečo končí história na vašej webovej stránke rokom 1999 a ďalej už nie je aktualizovaná?
To neviem, tie stránky nespravujem, ale myslím, že sa možno na nejakej aktualizácii práve pracuje. Dúfam.
Je neuveriteľné akou vedecko-informačnou revolúciou ste dokázali prejsť. Veď vy ste zažili ešte dobu, keď neboli kalkulačky, počítalo sa logaritmickými pravítkami... Dnes tu máme počítače, komunikuje sa cez internet. Išli ste s dobou. Nie všetci vaši vrstovníci to dokázali. Bolo ťažké absorbovať tieto výdobytky techniky a naučiť sa využívať ich v každodennom živote?
No, na počiatku bola nedôvera, ale keď som sa osmelil, tak som tomu prepadol. Život bez počítača je pre mňa už dnes ťažko predstaviteľný. A že si toho dokážem predstaviť veľa.
Celosvetová kríza v gramofónovom priemysle naznačuje, že sa blíži koniec výroby CD a hudba sa bude predávať už len cez internet. Privítali by ste vy osobne, keby sa znova predávali albumy na vinyloch?
Aby som povedal pravdu, bolo by mi to v podstate jedno. Aj keď, pravda, vinyl mám rád.
Prakticky vás celou vašou kariérou, v dobrom aj v zlom, sprevádza Jitka Molavcová. Dá sa povedať, že to bol dar od Boha, stretnúť sa s takou ženou...
S Jiřím Šlitrom sme sa na javisku vyskytovali osem rokov. S Jitkou štyridsaťštyri. Som presvedčený, že mi ju poslal do cesty Jiří Šlitr. Boh mu to možno poradil.
Počas dlhých rokoch ste mali do činenia aj s mnohými slovenskými hercami a spevákmi. Na koho si tak najradšej spomínate?
Milujem tvorbu pána Lasicu a kým tvoril, tak aj Jula Satinského. A za kamaráta som si vybral Stana Štepka z Radošinského naivného divadla.
Na čom teraz pracujete?
Prepisujem z gruntu hru Skleněné prkno, ktorú nám v rokoch osemdesiatych bdelí súdruhovia zakázali, aby uchránili ľud československý od môjho zhubného vplyvu.
Čo je pre vás najväčšou satisfakciou za tie roky driny, ktorými ste za to polstoročie museli prejsť?
Asi tých päťdesiattri uplynulých sezón...
POVEDALI O Jiřím SUCHÝM:
Svetozár Korbeľ, člen punkovej skupiny Slobodná Európa:
Ja si pri mene Jiřího Suchého spomeniem na naše prvé osobné stretnutie v Prahe v roku 1991. Bolo to na nejakom večierku, tuším ho usporiadal Rock & Pop, kde, keď sme uvideli pána Suchého, hneď sme sa s ním chceli zoznámiť, tak sme podišli k nemu a ukazujúc na prázdne miesto na zemi sme sa ho spýtali: "Pane, toto je váš pes?" Pán Suchý sa s pokojom Angličana pozrel na neexistujúceho psa a povedal: "Nie, tento nie je môj." No a po tomto zoznamovacom ceremoniáli sme sa celý večer veľmi príjemne zhovárali.
Peter Lipa, džezový hudobník:
Jiří Suchý, teda Semafor, bol pre mňa jasným svetlom v temnom svete komunistickej hudby na začiatku 60 rokov. Miloval som jeho texty a vlastne skoro všetko, čo sa s ním spájalo. Poznal som všetky pesničky a rád som ich tiež spieval. Kupoval som platne, ktoré mám doteraz doma a 28. apríla tohto roku budem spievať Blues pre teba v Kolíne spolu s kolínskym bigbandom.
Juraj Čurný, producent a publicista:
Prvé, čo ma pri mene Jiří Suchý napadne, je Pramínek vlasů a predovšetkým neuveriteľná pracovitosť a životné vitalita.
