Ktorý moment v živote považujete za odrazový mostík k vašej kariére?
„Rozhodnutie v roku 2000 venovať sa už len hudbe a nerobiť iné náhradné práce.“
Na alternatívnej scéne je Longital možné považovať za jednotku. Pozdvihli ste ju nevídaným spôsobom. Nemáte občas pocit, že ste sa až nebezpečne veľmi priblížili k hranici, ktorá oddeľuje alternatívnu scénu od tej komerčnej?
„Vlastne neviem, kde tá hranica je. Komerčné veci sa hádam robia len kvôli zisku, ale samozrejme, produkt musí byť dobrý, lebo by sa ináč nedal predať. Alternatívna scéna je ako taký pokusný skleník, mnoho ľudí skúša všelijaké nové obsahy, nové spôsoby prevedenia, nové zvuky, čokoľvek. Z nich niektorí nestoja vôbec o to, aby sa do ich tvorby a experimentovania peniaze miešali, lebo majú pocit, že by to ten proces poškodilo. A iným ide o to, aby sa nakoniec tie ich veci dostali k ľuďom, tí ich ocenili a prípadne si ich kúpili, ale nie je to prvotný zámer. Tam niekde sme, stále experimentujeme, ale peniazom sa nebránime.“
Foto: Gregory Michenaud
Od prvého albumu Longital, od založenia Slnko Records ubehol už nejaký ten piatok. Ako vyzerá pohľad do spätného zrkadla? Neletí vaše auto príliš veľkou rýchlosťou, stíhate vnímať mihotajúce sa domy, stromy, dopravné značky? Aký máte pocit z bavorákov, ktoré ste počas rokov predbehli, aj keď kubatúra vášho vozidla vás k tomu vôbec nepredurčovala?
„My hlavne jazdíme vlakmi (smiech). To je teda úplne iný spôsob dopravy a teda s inými autami nesúťažíme. Myslím, že ideme tak nejako primerane, nemám pocit, že by sme nestačili vnímať, čo sa deje okolo, práveže v tých vlakoch je na to veľa času a funguje to ako prirodzený spomalovač. Keď sadneme do vlaku, síce všetko letí okolo, ale my sa paradoxne zastavíme. Vždy si pomyslím, že to je obrovský dar mať niekoľko hodín denne len sám pre seba, nič nerobiť a len sa dívať na ten rýchly svet okolo ako letí. A s tým nejako súvisí aj tých desať rokov, čo máme za sebou, bolo to rýchle a intenzívne, ale až tak nás to neunavilo.“
Som spokojná. Volá ma však les a to dosť intenzívne a ešte neviem, čo to presne znamená.
Takmer každý deň koncertujete. Buď sami alebo s niekým - naposledy s Tata Bojs, Zapaska. Nakoľko je to vyčerpávajúce?
„Našli sme si taký príjemný spôsob ako to celé zvládať. Má to veľa spoločného s tým, ako si zorganizujeme čas, a so životosprávou. Takže nakoniec na cesty sa vždy tešíme a hranie bolo a aj je nabíjajúce. Čo je trochu vyčerpávajúce, je celé to naplánovať a zorganizovať v tom čase medzi.“
Nájsť sa vo vašich textoch vôbec je občas dosť náročné. Sú nádherné, jemné, hlboké, čisté, i úprimné. Ste si vedomá pri ich zrode, že porozumieť im pre poslucháča nebude vôbec jednoduché?
„Tak to ja nemôžem vyriešiť. Tie texty ku mne prídu, či sa mi páči alebo nie, a mojou úlohou je čo najlepšie ich podať ďalej. Niekedy sú aj pre mňa samú záhadou, ktorú riešim a tým, že ich denne spievam sa mi odkrýva ich význam, je to ako nejaká hra, ktorú so mnou niekto hrá. Niekedy sa vyznám celkom dobre v tom, čo chcem povedať, niekedy mi to dôjde až po čase.“
Foto: Jaro Ridzoň
Dá sa chápať hmatateľná spätná väzba zo strany poslucháčov za najväčšiu satisfakciu vášho skladateľského úsilia?
„Zo začiatku bolo pre mňa najväčšou satisfakciou, keď som vôbec dokázala tú hudbu a tie texty zachytiť a pretvoriť do niečoho, čo sa mi samej páči. Neskôr, keď mi to už išlo ľahšie, začala som pozerať okolo seba, či aj niekto iný je tým nadšený. Niekedy je, niekedy nie je, toto je ale veľmi premenlivé a nestále, keby som mala o to svoju tvorbu opierať, dlho by som nevydržala. A niekedy to cítim ako svoju povinnosť, skrátka mi tento druh činnosti bol pridelený a musím sa tomu venovať, či sa to ľuďom páči alebo nie. A skúšala som to aj nerobiť a to bolo najťažšie. Ako keby som nežila svoj pravý život. Niečo také.“
Keď obchádzate Slovensko v rámci svojich koncertov máte možnosť pozorovať široké spektrum ľudí. Myslíte si, že je veľa tých, ktorí ako bytosti so svojimi vášňami vychádzajúcimi z ich hĺbky už pevne stoja na svojom mieste odhodlaní žiť radostne so všetkými skúškami a prekážkami, ktoré sú pred nich kladené? Nie je táto predstava príliš mystifikovaná?
„Jediné, podľa mňa, s čím majú ľudia naozaj problém, je žiť radostne, nech sa deje čo sa deje. Skúšky a prekážky tu vždy boli a budú, neexistuje niečo, akože teraz vyriešim toto a už bude všetko OK. A to je aj môj problém - nepripúšťať si celú túto hru príliš k telu. Pozerať sa na to celé z nadhľadu a robiť si svoje. Tých, ktorí to dokážu je málo, pre nás ostatných je to výzva.“
Foto: Ivana Lipovská
Sound albumu Teraz sa pohybuje v rozmedzí od veľkolepo znejúcich a farebne bohatých štruktúr až po introvertné nálady s komornejšou atmosférou. V čom spočíva jeho kontinuita s predchádzajúcimi albumami?
„Sme to stále my dvaja, ktorí tú hudbu robia – to je asi jediné. A potom naše nástroje a hlasy, ktoré tam vždy sú, ale zakaždým v iných kombináciách a postupoch. A tiež sa ako interpreti vyvíjame, to čo bolo pred časom nemožné, je dnes samozrejmosť.“
Spoločným menovateľom vašich skladieb je popri intenzívnej atmosfére aj istý neurotický alebo skľučujúci faktor. Odzrkadľujú sa tieto emócie aj v príbehoch, o ktorých spievate?
„Tak o tomto nič neviem (smiech)... Nepripadám si ani neurotická, ani skľúčená. Skôr sa snažím postaviť veci, situácie do svetla, že sa dajú riešiť, že na konci tunela je svetlo, či ho vidíme alebo nie.“
Foto: Karel Šuster
Keď som chodieval na pohovory ohľadom práce, jedna z modelových otázok bola: Aké sú moje negatívne vlastnosti? V čom sú vaše negatíva?
„Som závistlivá, niekedy pyšná a niekedy aj dosť kritická, dokonca aj k tým, ktorých obdivujem, ale pracujem s tým.“
Sila vášho umeleckého prednesu je neuveriteľne presvedčivá. Ktorá emócia vám robí najväčší problém?
„Sama sebe si pripadám skôr triezva a skôr ako emócie mi robí problém niekedy vypnúť rozum, ktorý sa stále do všetkého pletie, hodnotí, posudzuje. Keď sa mi to podarí, vtedy môže byť ten umelecký prednes naozaj silný…“
Aká je Shina v súkromí? Keď nekomponuje, nespieva, nevenuje sa vydavateľstvu...?
„Varí, veľa číta, veľa chodí, štrikuje, je v záhrade, má mačky okolo seba…“
Ste šťastná?
Áno.
Každý má svoj vytúžený sen. Aký je ten váš?
„To sa mení. Kedysi som sa chcela venovať hudbe, lebo som nemohla. Mala som sen venovať sa jej naplno a zarobiť si tým na živobytie. To sa mi podarilo a teraz nemám ďalší sen tohto druhu, som spokojná. Volá ma však les a to dosť intenzívne a ešte neviem, čo to presne znamená. Chcela by som asi tráviť oveľa viac času mimo civilizácie v neporušenej prírode a v tichu. Ale to bude asi tým, že teraz trávim väčšinu času v mestách a s množstvom nových a rôznych ľudí. Pripadám si niekedy preplnená.“
