Odpoveď je nie. A v podstate ani nikdy nemal. Platónova teória lásky hovorí o správaní tela a duše, keď mu "velí" láska. Platónova idea lásky bola cudná, ale vášnivá. Nebola založená na nedostatku záujmu, ale na premene sexuálnej sily na duchovnú, otvárajúc tým široké spektrum možností duchaplnejších zábav ako sex. Telo povoľuje telesným pokušeniam namočiť ho do bahna zmyselnosti, z ktorého niet úniku, zatiaľ čo myseľ hľadá tzv. nekonečnú krásu.
A platonická láska dnes? Snažila som sa nájsť nejakú "inteligentnú" definíciu, ale nič sa mi nepozdávalo natoľko, aby som to mohla nazvať naozajstnou definíciou. Asi si ju musí vytvoriť každý sám, podľa svojho uváženia. Našla som, že platonická láska nemôže byť nikdy naplnená. (úprimne povedané, to "nikdy" ma trochu zaskočilo, to už akože nemám ani dúfať????). A že v dnešnom ponímaní je to silný vzťah medzi dvomi ľuďmi, kde nie sú prítomné sexuálne elementy.
Ale ako taký laik, ako ja, môže vnímať platonickú lásku? Myslím, že každý z nás si prežil svoju platonickú lásku už v škôlke, keď sa tomu svojmu vyvolenému/-ej nikdy neodvážil povedať, že by sa s ním/ňou rád držal za ruky počas prechádzky. Potom prišla základná škola, kde bolo už takýchto platonických lások menej, keďže sa takéto záležitosti zvykli riešiť posielaním výstižných a priamočiarych lístočkov alebo tzv. odkazovaním, zvyčajne po vašej najlepšej kamarátke. Ale predsa len sa tu vyskytli aj tie platonické a to zvyčajne ku chalanom z vyšších ročníkov, tým ste samozrejme nemohli len tak poslať lístoček, veď by ste sa strápnili. A tak ostalo pri tichom obdivovaní. Myslím, že toto je už taká klasická, typická platonická láska. V podstate o ňom neviete nič, možno meno a pár základných údajov. A potom sa vám roztrasú kolená, keď sa vám jedného dňa sám od seba pozdraví... A vy neviete, či si z vás robí srandu alebo si vás s niekým pomýlil... Na konci ZŠ a začiatkom SŠ už nie sú platonické lásky až také frekventované. Zväčša dochádza už k obojstrannému záujmu a prichádzajú prvé pseudoozajstné lásky. Ale o tých písať nechcem, tie sú všeobecne známe.
Pre mňa je platonická láska niečo, čo človek prežíva neustále a môže ju pociťovať hneď ku niekoľkým ľuďom naraz (veľké plus), s tým, že sa nikto nebude priečiť, že ho podvádzate. Rozdeľujem ich na krátkodobé a dlhodobé. Krátkodobé sú tie prípady, keď sa s niekým zoznámite, úplne vás očarí, ale viackrát sa s ním už nestretnete (alebo len po veľmi dlhej dobe ). Ešte dlho po vašom stretnutí naňho spomínate a predstavujete si aké by s ním bolo... všetko možné. Ale potom pomaly očarenie opadá alebo príde niekto iný a je po krátkodobej platonickej láske.
A potom tie dlhodobé. Zvyčajne trvajú niekoľko rokov, ale mnohé z nich nikdy ani neskončia.Tie sú už trochu zložitejšie, lebo môžu niekedy nastať aj komplikácie. Kedy sa začnete zamýšľať, či je naozaj len platonická alebo už prerástla do niečoho viac. Vtedy si treba dávať naozaj veľký pozor! Nezabúdať na to, že toho človeka nepoznáte natoľko, ako by bolo vhodné. A treba si uvedomiť, že tento človek nemá ani poňatie o tom, čo sa odohráva vo vašej hlave. A vôbec, nie je to pekné mať aj niekoho takého? Niekoho o kom viete, že z toho nikdy (?) nič viac nebude. Niekoho, kto je vo vašich očiach dokonalý, lebo ste si ho takého dotvorili. Dlhodobé platonické lásky sú veľmi dôležité v našich životoch, je to ako korenie, ktorého stačí naozaj štipka, lebo potom by to veľmi pálilo. A hlavne nikdy (NIKDY) nemôžme kvôli platonickej láske zanedbávať tie pseudoskutočné.
Do dlhodobých platonických lások by sa mohli zaradiť aj "lásky" ku rôznym celebritám, ale tie ja veľmi neuznávam, takže sa im tiež nebudem venovať. Teda taký mierny obdiv samozrejme môže byť, ale všetko s mierou....
Každý z nás má tú svoju definíciu platonickej lásky, aj svoje skúsenosti s ňou. Určite je neoddeliteľnou súčasťou nášho života, či už viac alebo menej. Ale koreniť treba len dovtedy, kým nás nepália ústa.
