Nemám rada to škatuľkovanie, že ženy sú precitlivelé a ich silnejšou stránkou je emocionálne vnímanie a že muži majú na všetko praktickejší pohľad a veci sa im zdajú jednoduchšie. Ale chcela aby som byť aspoň na jeden deň mužom... Jeden jediný deň. Snáď by som pochopila aspoň niečo.
Napríklad, či sa naozaj vôbec nikdy nezmýšľate nad citmi alebo sa len tak navonok tvárite a pritom to všetko v sebe dusíte?
Fakt máte na všetko tak rýchlo a jednoducho riešenie?
Zdá sa vám to veľa, keď vaša priateľka (snúbenica, manželka, milenka...) chce, aby ste jej venovali trošku viac pozornosti?
Považujete nás (ženy) za príliš citlivé, možno občas až hysterické? A máte pocit, že robíme z komára somára...?
Snažila som sa brať niektoré veci s nadhľadom, opakovala som si pre seba: „nebuď citlivka“ a vsugerovávala som si do hlavy: „nevadí....mne to vážne nevadí... mám pass, nebudem sa predsa zaoberať takými prkotinami“. A potom to prišlo ako blesk z jasného neba! Koho tu chcem oklamať???
Mám v sebe estrogény a s tým nič nespravím.... Nikdy nepochopím mužov, je to kruté, no je to tak. Neviem, či sme z Venuše, ale jedno viem na 100% : určite sme padli z dvoch miest, vzdialených od seba niekoľko svetelných rokov... a preto sa nikdy nepochopíme.... a to je na tom, to krásne...aj keď mám občas pocit, že si z toho vytrhám vlasy, ale oukej...
Som „žena“... A VY ma nikdy nepochopíte... ha ha...
