Sobota 12:50
Na Letofest, ktorý sa uskutočnil 1.7. 2006 v Sabinove som sa vydal s mojimi kamarátmi. Bolo 10 minút pred 13:00, keď sme konečne našli areál Jonatán. To čo sme videli, len tak nezabudneme. Parkovisko súkromného hotela, alebo čo to bolo, a na ňom stage. Inak nikto. Nejaký personál pri bráne a organizátori vzadu dekorujúci ploty oranžovými plachtami. Toť vše. Žiadne veľké haló, tipu o 10 minút začíname. Bol som hlupák, že som sa vtedy nezvrtol na opätku a nešiel na stanicu. S veľkou nevôľou som si kúpil lístok za 130 korún a vybral k najbližšej lavičke. Kým prvá kapela začala hrať ubehlo 1 a ½ hodiny. Dosť, nemyslíte ?
Možno je môj pohľad na uhol veci zlý, pretože som bol prvý platiaci návštevník festivalu ( po mne prišli všetci ostatní). Medzitým sa samozrejme organizátori najedli , napili, podgurážili a ešte neviem čo, len aby nepracovali.
Všetci organizátori , vrátane 1 člena SBS sa poznali. Je to ako na nejakej dedinskej diskotéke. Udri jedného a hneď za ním stojí celá dedina. Ale nie o tom som chcel. Skôr o tom, že toto bol ich festival a oni sú tam pánmi.
Bol sľúbený bodypainting a hairstyling. Obidve sa nekonali. Možno ste mohli získať nejaký bodypainting na WC, ak ste niekomu ožratý nadávali, ale hairstyling vážne nebol. Iba pankači si niečo doniesli z domu so sebou . . .
Počasie nebolo naklonené festivalu. Celé doobedie pršalo, i počas nášho príchodu. Pod mrakom ostalo počasie až do nedeľného rána. Nebola mi zima, ale fúkal studený vánok.
Kapely boli o ničom a frontmani určite pozerali veľa z vystúpení Robbieho Williemsa. Ale s pribúdajúcimi pivami, rástla aj zábava. Trochu ohodnotím to čo som mal možnosť vidieť a za čo som si zaplatil.
Jimmas – frontmanovi odporúčam ostrihať si vlasy, zmeniť štýl hudby a vyzuť si tie špicaté krokodílie kovbojské topánky. Potom bude vyzerať ako človek a nebudem sa ho báť ako upíra.
Farsa – nepamätám si ich , takže asi neurobili vôbec žiadny dojem.
Soutta Sappa – chlapci z Košíc milujú skajezz. Chvályhodné. Boli dobrí, aj keď bolo cítiť ,že počúvajú Polemik. Nech len idú svojou cestou.
Saksofonista Gappa robí pokroky. Vo svojich textoch použil viac ako 6 slov , ktoré sa neopakujú.
Ant-hill – skupina, ktorá mi svojím štýlom pripomínala niečo medzi Green Day a Robom Cviklom. Na poslednú pesničku použili špeciálny nástroj – kotúč do cirkuláru.
Potom prišli dvaja desperádovia (jeden trochu s poranenou nohou chodiaci o barliach) ukázať , čo vedia s gitarami.Nazov ich skupiny si nepamätam. Čo ja viem , či to niekoho zaujímalo.
Zábavu odštartovali až Ghastly ones rivajvl , ktorý hrali čistý rock bez speváka. Všetka česť. Bolo to super.
Dalla mattina alla sera – Sabinovská skupina. V mojich očiach nevystúpili ani na špičky. Mali aplauz, ale len vďaka podpore domáceho publika.
Asfalt – Prešovská skupina u mňa zlyhala na plnej čiare. Niektorí vravia, že je to super skupina. Ale ich hardrock je tak tvrdý, že sa to nedá až počúvať.
Obdiv patrí aj chlapcom z Bratislavi – Vetroplach. Majú niečo do seba. Ak som vycáloval 130 SK, tak nech aspoň oni nech dostali kúsok za ten koncert.
Chiki liki tu-a - chiki je už taká svetová skupina, takého svetového formátu, že sa jej už ani len neuráčilo tiahnuť do dajakého zapadákova, ako je Sabinov. Úplne ich chápem, ale keď tam som ja , tak si to nemôžu dovoliť.
Heľenine oči – Hviezdy na ktoré sme sa celý čas tešili. Hrali zväčša len to ,čo aj tak každý poznal. Ale boli naj. Helenine oči. Kto nepozná, nech oľutuje. Hudbu majú hroznú, texty strašné, no aj tak ich miluje masa ľudí vrátane mňa.
Cliché - nejakí hudobníci z Blavy. Po Heleniných ich už nikto nevnímal. Začali hrať niekedy okolo 2 aj keď s skutočnosti mali skončiť o 1 v nedeľu nadránom.
Break!Fast - či to bol DJ alebo skupina , neviem. Mali hrať do 5 nad ránom. Ale keď som o 5:05 šiel autobusom okolo , parkovisko bolo prázdne, stage preč a na zemi sa váľala hŕba odpadkov. Pochybujem že sa všetci zbalili za 5 minút.
Hudobníci nevedia počítať do viac ako troch. Vždy to ostane len na jeden, dva, jeden, dva, jeden, dva, tri. Najhoršie sú na to muzikanti z Bratislavy. Tí vôbec nevedia počítať. Namiesto toho pri začiatku pesničky hovoria len hej, hej, hej . . .
Keď sa to začínalo konečne hýbať, vznikali prvé pogačky. Myslím , že sa tomu tak vraví, keď ľudia šialene tancujú , narážajú telami o seba alebo sa navzájom strkajú. Pogo.
Moja prvá väčšia pogačka na festival skončila fiaskom. Dostal som do líca ramenom, ale bolesť rýchlo prešla. Potom som sa tam vrhal znova a znova.
Veľkú obľubu som si s priateľmi našiel pri zbieraní minci na parkovisku po bujarých pogačkách. Dokopy sa nám podarilo vyzbierať 36 korún, dosť na cestu domov.
Ak sme nestáli pred stagom a nedvíhali ruky, sedeli sme pri stene pod strechou, popíjajúc kofolu a pivo. Tu mám pár zážitkov. Raz s nami sedel opitý starec, ktorý neskôr s nami aj pogoval. Keď tancoval, neviem prečo som si spomenul na iného starčeka ktorý prišiel do milionového tanca, aby dokázal že i staršia generácia vie tancovať. Párkrát som mu stupil na nohu.
Sedela s nami aj opitá ženská s celou jej bandou. Chcela mi ukradnúť foťak, ktorý považovala za moju peňaženku. Potrebovala ďalší chľast. Keď som jej povedal aby mi dala pokoj lebo je opitá, nechápavo opakovala otázku – “Ešte raz?“. Čo je to za silný organizmus , čo sa dokáže spiť z 3 nealkoholických pív ? O hodinu neskôr sa jej priateľ s jeho kamošom meter odo mňa rozprávali ako mi rozbijú hubu. Bol som pre nich vzduch. Ale sám som sa sebe čudoval. Ak by bola bitka , tak by som do nej šiel. Veď pobiť také opite buzny by nebol veľký problém.
A najväčšie zážitky mám s pankáčmi. Predstavte si, že o 4 ráno si ľahnete na lavičku na Sabinovskom železničnom nástupišti. A o 5 minút nato vás pankáč s 50 cm čirom na hlave zobudí , či nemáte cigu. Nie nemal som. A tak odišiel , pochodil po škodovke 120, a vrátil sa. Prevrátil bedňu a nonšalantným spôsobom mi chcel zobrať vak. Jednoducho prišiel a zobral si ho. Nasledoval ľahký výkrik – heeeeeej a tuhe zovretie ruky. Ale ja som vak nepustil a tak sa vzdal. Neskôr sme sa z celej situácie ešte dlho smiali, ale podstata tejto historky je v tom , že nemal absolutne žiadne zábrany . Toto sme chceli – slobodu a rovnosť pre všetkých ? Vytiahol umelohmotnú fľašu z kontajnera a tresol s ňou do jeho kamoša a potom do jeho čaje.
To sme sa už mi vydali že prvý rýchlik naspäť do Prešova, asi nestihneme. Ten druhy sme tak isto nestihli , lebo pankáči neodišli tým prvým. Bol pre nich príliš drahý. Nakoniec sme išli prvým autobusom čo nám išiel z autobusovej stanice. Šofér bol veľmi prívetivý , akoby ťahal 48 hodinové šichty bez kávy. Bol to cool and kretén. Jazdil rýchlo, jednou rukou šoféroval, a druhou vydával peniaze. To ich ešte aj počítal a odbočoval. Keď som sa už konečne v Prešove dostal na MHD, koho nestretnem ? Pankáči. Vybral som sa domou peši, po bezpečnej ceste, vidiac lepši zajtrajšok.
Nedeľa 2.7.2006
Som domá živý a zdravý. Vyčerpaný, ustráchaný, ospalý, ale čerstvý na nové životné skúsenosti. Musíme svoj život žiť naplno, pretože každý okamžik môže byť našou záhubou. Robme v živote čo najviac chýb, aby sme potom na jeho sklonku neľutovali, že sme vlastne nič neprežili.
