Myslím si, že na každú historickú udalosť by sme mali spomínať v prvom rade preto, aby sme nezabúdali. August roku 1968 ako keby sa z tejto kategórie „nezabúdania“ vymanil. Aspoň mám taký pocit, keď sledujem vyjadrenia a postoje našich vládnych činiteľov k sankciám EÚ voči Rusku, ktoré sú odpoveďou na jeho mocenské správanie sa voči Ukrajine.
Že prečo si to myslím? Pretože aj keď som v roku 1968 bol len dieťaťom, pamätám si tieto udalosti. Viem, čo pre mňa ako dieťa znamenali cudzie tanky a vojaci na uliciach. A pamätám si ako rodičia, dospelí hovorili o tom, že „všetci sa na nás vykašľali, nikto nám nepomáha“. Aj hodnotenia niektorých politológov hovorili o tom, že Západ nás nechal napospas Rusom, tak isto, ako Maďarov v r. 1956. Čiže trápilo nás, že svet, to demokratické spoločenstvo nás nechali v štichu. Áno, vtedy išlo o nás, dotýkalo sa nás to veľmi citlivo.
Aj preto neviem akceptovať postoj premiéra a členov vlády tejto krajiny, ktorí najprv zdvihnú ruku za sankcie v Bruseli, a keď sú od neho dostatočne ďaleko, tak tieto sankcie kritizujú. Ako sa v našich končinách hovorí: Kade vietor, tade plášť.
Zabúdame? Teraz, keď sa mocenské praktiky zas jedenkrát rozmáhajú a tzv. „západné spoločenstvo“ zakročí voči týmto praktikám – podotýkam „iba“ ekonomickými sankciami – odrazu tento zákrok odsudzujeme? Bránime toho, kto o našu ochranu ani nestojí. Lebo je veľký, mocný a neohroziteľný. A primerane tomu sa správa: anektuje územia a poskytuje bratskú pomoc. Z ktorého sa ale tak isto môže vyvinúť niekoľkoročné tvrdé, bratské objatie. Ale teraz sa to netýka nás. Tak sa môžeme správať nezodpovedne? Zabúdanie nás nezbavuje zodpovednosti. Nemôžeme byť chrumkavým európskym politikom a nebojácnym priateľom Ruska naraz. Lebo to nejde.
Proti zabúdaniu neexistuje liek. Existuje len ochota nezabúdať. A tá dnes v niektorých krajinách evidentne chýba. Na úrovni vládnej moci na Slovensku určite.
