Takéto vyhlásenia počúvame často počas prezidentskej kampane. Jej finále nám dáva pravdivý obraz o tom, čo si ktorý kandidát predstavuje pod pojmom „sme na križovatke“. Väčšina z nich vychádza z toho, že tu na Slovensku je všetko zlé. Treba bojovať proti každému, kto má iný názor ako ja. Lebo všetko čo tu bolo od r. 1989 je vlastne „zlo“. Jedni bojujú za mier s mečom v ruke, popierajúc všetky naše medzinárodné záväzky a vlastne aj garancie ekonomiky, a čo je najvážnejšie, garancie mieru. Bojujú proti každému, kto je iný, má inú národnosť, inú farbu pleti. Ďalší bojujú peknými slovami a myšlienkami, ktoré neustále opakujú a menia ich len vtedy, keď prieskumy verejnej mienky ukazujú niečo iné. Sú to zatiaľ iba sľuby, sny s vidinou univerzálneho dobra, ktoré nastane už deň po voľbách. A považujú sa za „nádej“.
Pretože život nie je čierno-biely, ani v týchto voľbách by sa ľudia nemali rozhodovať čierno-bielo. Ak zvíťazí ktorákoľvek zo strán sporu, rozdelenie spoločnosti bude ešte hlbšie. Mali by sme voliť s rozumom, so znalosťou kandidátov, so znalosťou reality a právomocí prezidenta. A hlavne na základe skutkov, nie silných rečí a sľubov. 16. marca my všetci môžeme rozhodnúť o tom, kam pôjde Slovensko – či do napätia, bojov, hlbších zákopov, alebo rozumného, pokojného a sebavedomého rozvoja.
Mňa poznáte, poznáte moje výsledky, moje chyby. O svojej viere Vás nemusím presvedčovať. Nikdy som Slovensko nevnímal len ako Bratislavu. Regióny a menšiny som neobjavil teraz, počas volebnej kampane. Som kandidát do ťažkých časov. Viem stáť nad spormi, poznám slovenskú realitu a spoluprácu mám v DNA. Budem dôstojne reprezentovať každého jedného občana tejto krajiny. Ďakujem vopred za Vašu dôveru a hlas, ktorý mi v sobotu, 16. marca odovzdáte.
