Niežeby chýbali vo vláde Slota, alebo Mečiar, ale terajší stav sa vyznačuje skutočne hrozivou kvalitou, ktorá pre prvú Ficovu vládu v r. 2006 až 1010 nebola charakteristická. Pre pravicové vlády pred ňou a po nej už vôbec nie. Napriek tomu že Smer nedisponuje ústavnou väčšinou, aj vďaka tomu, že má pevného spojenca v osobe prezidenta republiky a má dominantné zastúpenie aj v regiónoch, začal s ovládaním všetkých kontrolných orgánov, ktorých nezávislosť zaručuje Ústava SR: generálneho prokurátora, Najvyššieho kontrolného úradu, Ústavného súdu. To, že sa tieto inštitúcie tešia veľkej pozornosti Ficovej vlády, nie je náhoda. To, čo sa v parlamente udialo 18. júna 2013, je toho príkladom. Nemožno to nazvať inak, ako búranie demokracie v záujme pohodlnej vlády jednej strany.
Ak si dnes Smer niečo zaumieni, tak to v parlamente aj presadí. Zlyhávajú všetky snahy opozície byť konštruktívnou, priestor na zmysluplné dohody je nulový a existuje len v proklamatívnej rovine. V prípade vlád, ktoré sú zostavené z viacerých strán, je väčšia šanca, že návrhy opozície, hlavne ak sú dobré, nájdu podporu. Je väčší priestor na lobovanie v záujme prijatia zákonov, novelizácií. V prípade Ficovej vlády sú všetky kanály veľmi prísne kontrolované. Dvadsať rokov som v politike, viem, o čom hovorím: opozícia na Slovensku, od najtemnejších čias mečiarizmu, nemala taký oklieštený priestor na vyjednávanie, ako má dnes.
Vďaka hospodárskej kríze sa stredobodom záujmu občanov stali existenčné otázky, musím dodať, že úplne logicky a opodstatnene. Zbytočne sme verili tomu, že po ťažkých deväťdesiatych rokoch budeme postupne napredovať smerom ku kvalitnejšej politike: naša závislosť od medzinárodného diania v tomto globalizovanom svete sa stala zrejmou ihneď potom, ako vypukla kríza. Táto situácia necháva nebezpečne široký priestor bujneniu sociálneho populizmu. Je ťažko vysvetliť občanom, prečo by nemal sympatizovať s politikom a stranou, ktorí im ponúkajú východisko z tejto neutešenej situácie.
Zo skúsenosti a úprimne musím povedať, že politika nie je pekná vec. Nie je elegantná, čistá, eticky nadradená a človek pri pohľade do zrkadla nikdy nemôže byť úplne spokojný s tým, že je jej aktívnou súčasťou. Napriek tomu verím, že je nutné sa angažovať. V neposlednom rade aj preto, že demokracia neexistuje bez politiky. Vláda jednej strany však práve politiku chce nahradiť niečím iným. Parlament sa stáva nie arénou politického boja, ale manéžou demonštrácie moci. Vláda jednej strany nepotrebuje rokovať, vyjednávať. Bez rokovania, vyjednávania, hľadania styčných bodov nie je politika.
Práve preto si myslím, že miesto pod Slnkom majú aj menšie strany, ktoré sa nepokúšajú osloviť každého a za každú cenu, ale politizujú na základe hodnôt a zodpovedne. Takéto strany sú stabilizačným prvkom životaschopného politického systému. Vláda jednej strany je hrou, ktorá má viac rizík ako potenciálneho úžitku. Mojim cieľom je, aby strana, ktorej som predsedom, aj v budúcnosti ponúkala reálnu alternatívu proti sociálnej demagógii. A to na základe hodnôt a ochrany demokracie.
