Spomínam na tetu z Banskej Bystrice, u ktorej som trávila svoje detské prázdniny. Bola pôvodom z Čiech a rozprávala veľmi peknou čechoslovenčinou. Sestra môjho zosnulého deda, ktorý už v nebi nie je sám. Teta Mária.
Bývala v malom byte s vôňou dreva z egyptských doplnkov, ktorých vlastnila niekoľko. Patrila medzi posledných "bohémov" starej doby. Bola harfistka a precestovala takmer celý svet. Najviac sa jej zapáčilo v Egypte kde strávila niekoľko rokov ( odtiaľ aj tie doplnky). Pri spomienke na ňu sa mi vždy vybaví jej prenikavý smiech, pri ktorom sa i dnes musím pousmiať. "Nazdár, ty moje kalupínko", znel jej fajčením poznačený hlas pri stretnutí. Nepamätám si, že by sa niekedy sťažovala a aj keď niekedy predsa, vždy s trochu ironickým výrazom. Nikdy sa nevracala k zlým spomienkam, aj keď ich z čias druhej svetovej vojny musela mať neúrekom. O tom ako zachránila židovskú rodinu pred fašistami, ako pracovala v pracovných táboroch a čo prežívala pri strate rodičov mi už nikdy neporozpráva. Všetky tieto skutočnosti som sa dozvedela až na pohrebe a veľmi ma zamrzelo, že som sa nikdy nevyzvedala na jej minulosť. Žila pre prítomnosť, pre nás, pre každý nový deň.
Spomínam dnes na ňu s úsmevom na perách, lebo viem, že svoj život prežila naplno. Zapálená sviečka na vianočnom stole mi bude pripomínať, že aj keď teta už nie je medzi nami spomienky zostávajú stále živé.
Prekrásne Vianoce Vám všetkým
