Strojca vlastného šťastia a večná optimistka. Zoznam autorových rubrík: VIDELA SOM AJ TOTO, MOJA AURA, Súkromné, Nezaradené
Nedávno som bola na ultrazvuku. V 18 týždni tehotenstva by sa aj patrilo, no nie. V čakárni nebolo veľa ľudí a tak mi nedalo nevšimnúť si mladý pár pred vstupom do ordinácie. Dievča vošlo dnu a partner zostal čakať. Aké milé povedala som si, ja so svojím malým votrelcom chodím všade sama, žiadne garde, nič.
Vždy, keď odíde byt zostane prázdny. Nemyslím tak prázdny ako keď odchádza do roboty skôr ako ja. Myslím tak úplne prázdny. Prázdno bez šuchnutia papúč, bez smiechu, bez chrápania.
Čo ak sa raz zobudím a moja tvár nebude v zrkadle? Čo ak ma raz opustí a ja sa budem cítiť bezradne? Čo ak nie som tá, na ktorú sa spoliehať? Čo ak ma zas hlava začína bolievať? Čo ak strácam slová? Čo ak zavolá znova? Čo ak mi sex prestane chutiť? (to sa budem potom strašne nudiť) Čo ak čítaš tieto riadky a myslíš si p......a? Čo ak som ........................úplne iná?
Včera som bola na gynekologickom vyšetrení. Nebolo to po prvý krát, ale po prvý krát u chlapa. Kontrola prebiehala normálne (ženy budú vedieť o čom hovorím a muži si určite domyslia). Kliešte, studené ako ľad, príjemné latexové rukavice a do tretice ultrazvuk. Ten ma presvietil ako nič a pomocou najnovšej technológie pomeral všetky moje ženské orgány. Samé ideálne miery. Folikul sem folikul tam, všetko ako má byť. Oblečená, trochu červená, sediac pri stole si prezerám fotografie novorodencov. Zrak mi spočinie na nástenke vedľa. Na nej je pripichnutý hárok s hrubo vytlačeným nápisom:
Včera som sa pri pozeraní nemenovaného televízneha kanála trochu zháčila. Teda ani nie tak ja, ale moja mužská polovička.
Včera som v Bratislave spozorovala nový druh hry. Hrať ju môžu všetci. Jediné, čo je k tomu potrebné je osobné (poprípade nákladné) motorové vozidlo. Hra by sa mohla volať „odstav a hľadaj“.
Dnes je deň sv. Valentína, aspoň tak to stojí v kalendári. Je to deň všetkých zamilovaných a ako som sa dočítala tak aj deň milujúcich. Mne sa tento deň javí ako katastrofa a to ja len začiatok.
V podstate mám veľmi rada zvieratká. Som milovníčka psov (samozrejme nie doslovne), ale niekedy by som sa bez nich zaobišla. Zvlášť mi robí problémy opica. Ten kto ju má občas doma nech si klikne na
Vianoce bezpochyby patria medzi sviatky, pri ktorých si spomíname na najbližších zosnulých (apspoň teda sa snažím). Ešte pred nedávnom som nemala až tak moc na koho spomínať, keďže môj dedo zomrel keď som bola veľmi maličká a takmer vôbec si na neho nepamätám. Tohto roku je to iné.
V poslednej dobe sa často krát dusím. Dusím sa atmosférou respektíve neatmosférou Vianoc. Na otázku prečo je to tak si už dlhší čas neviem odpovedať.
Dnes ma opäť navštívila stará dobrá známa. Príde keď je takéto počasie. Má dlhé šedé vlasy, vždy mastné, lebo je lenivá si ich umyť, nenamaľovaná, vyziabnutá tvár s vpadnutými očami. Vždy je rovnako oblečená, dlhý plášť a bagandže, vraj posledná móda. Des.
Včera som videla veľmi dobrý film. Maďarský, z názvom REVÍZORI . Čo ma na ňom zaujalo, bol podľa mňa veľmi dobrý výkon hercov. Aj napriek tomu, že ma môj kolega volá filmovým analfabetom (naozaj neviem prečo), chcela by som vám napísať pár viet o tomto filme.
Ak by som mala zhodnotiť piatkovú akciu na stupnici od 1 do 10 tak tomu dávam 8. Prečo? Tak to vám hneď vysvetlím.
Málo kto si vie predstaviť život bez dverí. Oddeľujú nás od priateľov, nepriateľov od chladu či tepla, ale aj od vône a smradu (hlavne ak sú to záchodové dvere). A možno aj o tých je tento článok.
Konečne som sa rozhodla aj ja napísať NIEČO. Najrv som nevedela čo a dlho som tápala ako začať. Nakoniec som sa rozhodla napísať niečo úple fatálne.
