Vždy, keď zavrie dvere a odchádza na dlhšie, sa na mňa pes neveriacky pozerá. Nechápe čo sa deje, nechápe čo znamená tá veľká taška, objatia na rozlúčku. Prejde sa po byte šuchtavým pohybom, akoby preveroval či naozaj odišiel. Potom si ľahne k vchodovým dverám a dúfa, že sa čoskoro znovu otvoria a on bude prvý čo to zacíti. Po pár hodinách pochopí, že tak skoro nepríde a s kľudným svedomím si ľahne na jeho stranu postele.Vždy, keď odíde beriem do rúk plyšového medveďa ako náhradu a prepínam telku do zblbnutia. Prázdna telka, prázdny byt, prázdna ľadnička, prázdna posteľ.Vždy, keď odíde ma prepadá pocit bezradnosti. Už sa nebijem do pŕs, aká som samostatná, už sa mi nechce robiť všetko samej, už sa mi nechce byť sama.Vždy, keď odíde mi v ušiach znie stará báseň:„ Ďaleko je Moskva zlatá a ja tam mám kamaráta.....“
