Vychádzajúc z predpokladu, že Slovensko je krajina, kde sú platné zákony a je v záujme spoločnosti ako takej ich dodržiavať, by ktokoľvek, kto má vedomosť, alebo dôvodné podozrenie, o spáchaní trestného činu, mal podať trestné oznámenie (§ 196 Trestného poriadku). V niektorých prípadoch neoznámením (nepodaním trestného oznámenia) dochádza k spáchaniu trestného činu (§ 234 Trestného zákona).
Po podaní trestného oznámenia majú orgány činné v trestnom konaní (policajti a prokurátori, § 10 ods. 1 Trestného poriadku) v lehote tridsiatich dní rozhodnúť, či začnú, alebo nezačnú trestné stíhanie (§ 196 ods. 2, § 197 ods. 1 a § 199 ods. 1 Trestného poriadku). Môže sa zdať, že táto lehota je dlhá, ale v mnohých prípadoch absolútne nedostatočná. Podľa základných zásad trestného konania je povinnosťou polície a prokuratúry všetky okolnosti uvádzané v trestnom oznámení posúdiť tak, aby neboli pochybnosti o správnosti a spravodlivosti procesu (viď § 2 ods. 10 Trestného poriadku). Je logické, že ak trestné oznámenie má desiatky či stovky strán, oznamovateľ ho pripravoval mesiace a popisuje komplikovanú situáciu, alebo vyžaduje množstvo overení, nie je jednoduché dodržať lehotu tridsiatich dní na rozhodnutie a určenie ďalšieho postupu. Obzvlášť, ak táto lehota platí aj vtedy, ak je potrebné trestné oznámenie doplniť napríklad výsluchom oznamovateľa či iných osôb a čas plynie bez toho, aby mohli reálne vykonávať prácu (§ 196 ods. 2 Trestného poriadku).
Majú tak reálnu dilemu, ako postupovať: napríklad odmietnuť trestné stíhanie kvôli formálnym nedostatkom trestného oznámenia či odvolať sa na princíp ultima ratio, alebo ignorovať lehotu tridsiatich dní a väčší dôraz klásť na posúdenie všetkých okolností prípadu, alebo začať trestné stíhanie len preto, aby sa do lehoty niečo udialo, alebo postupovať úplne iným spôsobom.
Situácia aj lehoty pre oznamovateľa sú iné.
Ak policajt či prokurátor trestné stíhanie nezačne a vydá o tom uznesenie (§ 197 ods. 1, 2 Trestného poriadku), oznamovateľ, ktorý sa nestotožní s takýmto krokom, má možnosť podať sťažnosť (§ 197 ods. 3 Trestného poriadku) a napadnúť ňou uznesenie. To je však možné iba v prípade, ak niektorý z jeho výrokov je nesprávny, existuje zjavný rozpor výroku s odôvodnením, alebo došlo k nesprávnemu konaniu, ktoré mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia (§ 189 ods. 1 Trestného poriadku). Na podanie sťažnosti je však lehota iba troch pracovných dní (§ 187 ods. 1 Trestného poriadku), ktorú nie je jednoduché dodržať (v minulosti, keď nebolo uvedené, že ide o pracovné dni, si mnohí ľudia preberali poštu tak, aby trojdňová lehota pripadala na deň pracovného pokoja, kedy sa predĺžila a oni tak mali väčšiu šancu na preštudovanie uznesenia či rozhovor s právnikom). Oznamovateľ trestného činu nemusí svoju sťažnosť odôvodniť (vychádza z § 189 ods. 3 Trestného poriadku), a zrejme preto sa hovorí, že sťažnosť treba podať ihneď a odôvodnenie dodať neskôr, ale s takýmto postupom nemám vlastnú skúsenosť. Poznám však ľudí, ktorí podali sťažnosť neskoro (lebo si nesprávne spočítali dni od doručenia uznesenia), alebo takých, ktorí si povedali „v takom krátkom čase to nezvládnem a nestojí mi to za to“.
Čo v prípade, ak policajt po prijatí trestného oznámenia do tridsiatich dní nevydal uznesenie a oznamovateľ nevie, či sa jeho trestným oznámením niekto zaoberá, prípadne či leží niekde na kôpke nevybavovať, politicky nevhodné ? Jednou z možností je požiadanie prokurátora o preskúmanie postupu policajta (§ 198 ods. 2 Trestného poriadku), ale aj tam sa spomína lehota „najneskôr do 30 dní“. Úvahy o tom, či ide o dobu v trvaní jedného mesiaca, ktorá začne plynúť mesiac po podaní trestného oznámenia, radšej nechám bokom: prieskum postupu policajta by aj tak zrejme viedol iba ku konštatovaniu prokurátora, že policajt konal správne, že zhromažďoval podklady pre rozhodnutie, ktoré by nevzbudzovalo pochybnosti a podobne (viď už spomínaný § 2 ods. 10 Trestného poriadku).
Čo je podľa môjho názoru na aktuálnej podobe Trestného poriadku nevhodné? Sú to dve veci, dve lehoty a s nimi súvisiace detaily.
Ak býva dodržanie zákonom stanovenej lehoty tridsiatich dní z objektívnych príčin nemožné či nežiadané, malo by to byť premietnuté do samotného znenia Trestného poriadku a táto lehota by mala byť vypustená. Policajt a prokurátor by mali rozhodnúť a vydať uznesenie až potom, keď budú mať dostatok nespochybniteľných informácií na to, aby napísali formálne i vecne správne uznesenie (s precíznym odôvodnením, nielen formalistické odmietanie s odvolávaním sa na princíp ultima ratio či začatie stíhania v prípadoch, kedy by začaté byť nemalo, ale bolo treba stihnúť lehotu). Reálne si viem predstaviť, že do tridsiatich dní by policajt či prokurátor mali povinnosť iba oznámiť stav, napr. „vo veci vášho oznámenia je treba vypočuť štyroch svedkov, predpokladaný termín vydania uznesenia je stanovený na …“. Takáto zmena by musela ísť ruku v ruke s možnosťou kontroly postupu policajta prokurátorom (viď už spomínaný § 198 ods. 2 Trestného poriadku).
Druhou zmenou by bolo predĺženie lehoty na podanie sťažnosti voči uzneseniu zo súčasných troch na aspoň pätnásť dní, čím by sa rapídne zvýšila možnosť oznamovateľov trestných činov zareagovať na uznesenie. Je možné, že nedisponujem dostatočnými štatistickými informáciami a takýto posun by spôsobil zahltenie orgánov činných v trestnom konaní množstvom sťažností. Vo svojej úvahe vychádzam však najmä z toho, že sťažnosť má zmysel podávať iba vtedy, ak oznamovateľ považuje uznesenie za nesprávne, a zároveň z toho, že ak by sa upravila lehota pre orgány činné v trestnom konaní, uznesenia by boli (štatisticky) kvalitnejšie, a tak aj menej napádané.
