Pavel Dvořák bol, podľa môjho názoru, jedným z najznámejších a najzaujímavejších autorov literatúry faktu na Slovensku. Jeho schopnosť pútavým spôsobom rozprávať o dejinách oblasti strednej Európy, jej obyvateľoch, ich starostiach a radostiach, považujem za výnimočnú. Vnímam ho nielen ako autora televíznych relácií, ale aj ako spisovateľa, ktorý vo svojej rozsiahlej tvorbe ponúkal divákom a čitateľom formou pútavých príbehov výsledky výskumu práce archeológov a historikov. Jeho dielo je ukážkou, že záleží nie len na tom, čo sa hovorí, ale aj na forme, akou sa to hovorí.
Jeho kniha Lovci mamutov a tí druhí končí odsekmi, ktoré na mňa zapôsobili natoľko, že si ich tu dovolím citovať.
A tak to bolo aj na Havránku.
Svätyňa padla, krvilační kňazi ušli, zabili ich alebo odviezli do otroctva, ale roľníci z okolitých dedín všetky tie hrôzy prežili. Niektorí sa skryli v lesoch, niektorých azda zabili alebo zotročili, ale zostalo ich dosť na to, aby znovu obrábali polia, aby si postavili nové domy.
Lebo taký je svet. Jedni bojujú, vyhrávajú, prehrávajú, dobývajú, lúpia, ničia, a druhí pracujú, orú, kujú, vytvárajú hodnoty, a hoci im starý dejepis nevenoval takmer nijakú pozornosť, práve oni tisnú svet dopredu.
Dejiny nie sú Ezopova bájka, nemajú na konci poučenie ako rozprávky o líškach, levoch, havranoch a syre. Poučenie je v nich samých, ony samy sú poučením, a v tom je ich najhlbší zmysel. Kronikári, letopisci a dejepisci môžu klamať, môžu nevidieť a skresľovať, pravda vždy vyjde najavo. A tá pravda je taká, že ľudia majú len to, čo si vybudujú a obránia. A ľudia, ktorí rinčia zbraňami, boli v každej spoločnosti vždy len na prekážku, lebo nijaké bojové sekeromlaty nikdy neobrátili svet k lepšiemu, vždy bola užitočná len pokojná práca „lužičanov“ a „kvetu oppíd“ všetkých dejepisných ér.
Ľudstvo, jeho vznik a rozvoj, bolo zrejme vždy spájané s dvoma aktivitami: vzájomnou spoluprácou a bojom o vplyv a zdroje. Ľudia sa usídlili na mieste, ktoré im prinášalo nejakú výhodu či nerastné zdroje a začali sa rozvíjať. Predmety, ktoré našli, alebo ktoré sa im podarilo vyrobiť, začali vymieňať za iné. A bol obchod. Objavili sa ale aj iní ľudia, ktorí prišli, niečo si vzali, niekoho zbili. A boli lúpežníci.
Aj napriek tomu, že takéto zjednodušenie môže v čitateľovi na prvý pohľad vzbudzovať dojem, že ide o nepochopenie, výmysle, či dokonca zjavné hlúposti, som presvedčený, že je principiálne správne. Utvrdzuje ma v tom aj pohľad na deti, ktoré nájdu korálky a začnú ich navliekať na povrázok a robiť náhrdelníky, ktoré zbierajú gaštany a snažia sa ich s rodičmi vymeniť za nejakú maškrtu, či také, ktoré prídu k pieskovisku, rozdupú hrad a vyženú „kamarátov“.
Prichádzajú mi na um prosperujúce Benátky, či Hanza, zväz nemeckých obchodných miest. Aj keď ani Benátska republika, ani Hanza nepretrvali až do dnešných čias, domnievam sa, že obchod a námorná doprava, ktoré tak rozvíjali, ešte doteraz majú vplyv na kultúru a prostredie v ktorom žijeme aj my, tu a teraz. Rozvoj miest, remesla a s tým súvisiaci technický pokrok si všíma a píše o ňom aj americko-kanadská spisovateľa Jane Jacobs vo svojich knihách Ekonómia miest (The Economy of Cities) alebo Mestá a bohatstvo národov (Cities and the Wealth of Nations).
Vrátim sa naspäť k rozsiahlemu dielu Pavla Dvořáka, sérii kníh Stopy dávnej minulosti, či Päť kníh o Bratislave, kde popísal dejiny Slovenska od dôb dávneho praveku takmer až po súčasnosť. Aká bola naša história? A aká bola história Slovenska? A bolo vôbec Slovensko? Alebo je jednoduchšie hovoriť o oblasti okolo rieky Dunaj, ktorá bola stáročia osídlená raz tými, potom onými, kde sa prelínali rôzne tradície, zvyky, kultúry a národy? Oblasť, kde raz vládli tí, potom druhí, kde sa rozprávalo nielen slovensky, ale aj maďarsky, nemecky, česky, poľsky, rusínsky, rómsky, hebrejsky, latinsky, keltsky, …
Na čo sa hráme, keď sa snažíme o „jedinú Slovenskú kultúru“, „čistotu slovenčiny“ či podobné? Áno, nesporne žijeme tu a žijeme tu teraz. S nami tu žijú ale aj iní, ktorí nie sú o nič lepší, ani horší. Snaha ukazovať si, kto je lepší, je len prejavom malosti. Oveľa lepšou voľbou je vzájomná spolupráca a rozvoj. To je to oranie, kutie a vytváranie hodnôt.
