Pri rozhovoroch o legislatíve sa opakovane vraciam k myšlienke, že aktuálne platné zákony na Slovensku vôbec nie sú tým hlavným problémom, ktorý máme. Oveľa väčším problémom je to, že veľká časť obyvateľov k zákonom pristupuje tak, že ich vedome ignoruje, porušuje, či ohýba vo svoj prospech. Keď ich nikto nevidí, tak… Vlastne, tak čo? Keď ich nikto nevidí, tak sa nič nestalo, krádež neexistuje, korupcia neexistuje, všetci sú spokojní, a komu sa nepáči, nech ide preč.
Zákony a legislatíva sú pritom „iba“ ucelenou sadou pravidiel, na ktorých platnosti sme sa dohodli a vieme, že ak budeme konať tak, ako hovoria zákony, budú výsledky nášho konania predvídateľné. Zákony celkom dobre hovoria, ako máme postupovať, ak potrebujeme niečo vybaviť. Zákony neslúžia na to, aby nám sťažovali život, ale naopak, na to, aby sme sa vedeli chovať voči iným a ako sa iní majú chovať voči nám. To nie my sme stvorení tak, aby sme dodržiavali zákony, naopak, zákony sú pre nás, aby sa nám spolu žilo lepšie. Z toho tiež samozrejme vyplýva, že zákony nie sú večne platné a nemenné. Ak majú slúžiť pre dobro spoločnosti ako takej, musia sa vyvíjať, meniť, a rešpektovať meniaci sa svet. Je samozrejmé, že zákony rešpektujú technický pokrok a iné objektívne sa meniace skutočnosti. Musíme ich meniť a musíme akceptovať ich zmeny. K tomu však potrebujeme pristupovať racionálne a rozumovo.
Slováci sú veľmi vynaliezaví a tvoriví, ale len v prípadoch, keď sa im to hodí. Ak je ich povinnosťou spraviť A, dokážu venovať značný čas hľadaniu toho „správneho argumentu“, ktorý im umožní vyhnúť sa nejakej povinnosti. Síce by som mal …, ale ja nemusím, pretože …! Áno, mal by som …, ale v tom zákone napísali zle čiarku, tak ja nemusím! V opačnom prípade, keď niečo chcú, dokážu venovať podobne dlhý čas tomu, aby zistili, že niekto pre nich niečo spraviť musí, pretože to tak káže zákon!
Aký je zmysel spoločnosti? Prečo sa ľudia začali zhromažďovať do komunít, miest, štátov? Preto, lebo človek sám bol slabý, a pochopil, že oveľa viac toho dosiahne vtedy, keď sa spojí s inými. Spolu sa tak stali silnými, múdrymi a z ľudstva sa stalo to, čo môžeme vidieť okolo seba: veľké množstvo jednotlivcov, ktorí si v princípe veria, dokážu spolupracovať, prebieha medzi nimi obchod, jeden poskytuje služby druhému.
Ten, kto kradne, podvádza, ubližuje, ničí a kazí, ten bezpochyby nie je človekom, ktorému by bolo možné dôverovať a spolupracovať s ním. V minulosti boli takí ľudia v lepšom prípade vyhnaní za hranice obce, nech sa starajú sami o seba a ostatným neškodia, v – pre nich – horšom prípade im sťali hlavu a každý, kto by ich chovanie chcel napodobniť, veľmi dobre vedel, že môže skončiť rovnako.
Vravím si: Aký je zmysel trestného práva? Potrestať tých, ktorí konajú tak, že to poškodzuje spoločnosť ako takú. Má trest byť štandardným mechanizmom? Nie, trest má odradiť od konania, ktoré škodí spoločnosti.
Vôbec si nemyslím, že potrebujeme meniť trestné sadzby. Ak niekto vedome robil to, čo je zákonmi zakázané, nech je za to potrestaný. Ak niekto nerobil to, čo je zákonmi prikázané, nech za to nesie následky. Menšina, ktorá nie je schopná a ochotná dodržiavať pravidlá, nesmie škodiť väčšine. Ak niekto tvrdí, že treba zmenšiť trestnú sadzbu za X (doplňte si podľa seba), ja na to poviem, že ak niekto to X nespraví, tak vôbec nebude potrestaný a všetci budú spokojní.
Mnohí sú hľadači medzierok v zákonoch… Prosím, nebuďme takí, nehľadajme žiadne medzierky. Radšej spolupracujme a zlepšujme (sa).
