Minulý týždeň som bolana predstavení Utekajte slečna Nituš v historickej budovedivadla Jonáša Záborského v mojom rodnom meste,v Prešove. Predstavenie bolo zábavné, herci podalivýborný výkon, ľudia sa bavili a vychutnávalikomornú atmosféru neveľkého divadla.
Približne v polovici však prišlomoje veľké sklamanie. Cez 20 minútovú prestávkusme sa vybrali po stopách bufetu na 2dcl bieleho. Nasledovalisme biele papiere so šípkami, ktoré násdoviedli do suterénu, do veľkej neútulnej miestnostikde mal “čašník” na plastovom stole vyloženéfľaše s kolou, víno, nejaký tvrdší alkohol adve sladké tyčinky. Okrem toho plastového stoladominovali v miestnosti dva staré drevené stoly sostoličkami, ktoré určite vyradil niekto zo svojej chalupy,pretože už ani tam sa nehodili. Takže akonáhle opustítelóžu, vytráca sa všetká noblesa a vy si môžetesadnúť za drevený stôl a piť víno zumelohmotného pohára. Atmosféru ešte dotváralaskupinka chlapcov, ktorí boli na predstavení s triedoua keďže funkciou strednej je porušiť čo najviac pravidiel, jedenstrážil dvere, či nejde triedna, a ďalšíobjednávali poldeci.
Do lóže som sa vrátilamierne sklamaná, ale bohužiaľ u nás je to proste tak,urobíme A (pekná rekonštrukcia divadla) ale B (okolie,napr. bufet) nás už nezaujíma. Je pre násfakt také ťažké dotiahnuť veci do konca? Veďstačilo by vymeniť drevené stoly za elegantné vysokéstolíky kde by sa ľudia opreli, napili sa zo sklenenýchpohárov, možno dotianuť koberec, ktorý je po celomdivadle, aj do suterénu a hneď by to pôsobilo trochuinak.
Zatiaľ však vieme urobiť len jednuvec, ktorá je síce pekná, ale bez toho naokolonemôže naplno vyniknúť. My síce postavímenajvačšieho Ježiša na svete ale okolo bude dvojmetrovátráva a bodliaky.
