Tatiana Bujnovská
Postavíme síce najväčšieho Ježiša na svete,
ale okolo bude rásť dvojmetrová tráva a bodliaky. ...alebo o tom ako nevieme veci dotiahnuť do konca.
ale okolo bude rásť dvojmetrová tráva a bodliaky. ...alebo o tom ako nevieme veci dotiahnuť do konca.
29. marca nám v Prešove otvorili dlho očakávané, nákupné centrum MAX. V deň otvorenia praskalo vo švíkoch, obchody ponúkali uvádzacie zľavy, deti sa prevážali na výťahoch a eskalátoroch hore dole, z každého obchodu sa valila hlasná hudba, každý sa bezducho prechádzal hore dole a užíval si ten úžasný pocit konzumu. V našom zábavno-nákupnom centre nechýba ani 5-sálové multikino, ktoré sme sa včera rozhodli navštíviť...
Aspoň tak sa to zvykne generalizovať. No ako vždy, nájdu sa aj výnimky. A takú výnimku som minule stretla.
Chcem si spomenúť na štvrtok. Na deň, kedy sme chceli vymeniť SAD-ku za súkromný microbus. Na to ako sme 10x obehli obchodný dom pri ktorom sme sa s vodičom (krycie meno Jozef) mali stretnúť. Na to ako sme oslovili neznámeho pána, ktorý mal zhodou okolností rovnaký microbus, na náš záchvat smiechu keď sme to zistili, na to ako sme potom zbadali ďalší a rozbehli sa za ním, na to ako sme ho nestihli a ostali verné SAD-ke.
... ale raz za čas sa aj na mňa všetko zvalí a ja neviem prestať plakať.
Kedysi, keď som ešte som ešte nebola na svete, bolo samozrejmosťou ísť s davom, ísť proti nemu sa totiž rovnalo sociálnej samovražde. Všetci robili to isté, všetky deti nosili rovnaké sandálky, jedli rovnaké keksy, všetci cvičili na spartakiáde a spievali internacionálu, všetci chodili do práce a boli členmi ROH a všetkým to vyhovovalo. Alebo sa tak aspoň tvárili.
O tom, ako sme šli autobusom z Košíc a úmyselne do nás nabúral druhý autobus. Totiž potrebovali sme potlačiť aby sme vôbec naštartovali.
Ako som sa raz večer nudila a spravila si vianočnú náladu aj keď Vianoce sú ešte ďaleko....
A je to tu zas. Tá strašná reťazová reakcia. Začína sa to tým, že náhodou natrafím na nejaký članok na nejakom blogu. Wow, to bol masaker, hovorím si, len tak sama seba. Chcela by som písať s takým dôvtipom a nadhľadom, aj ja by som chcela vedieť všetko tak bravúrne vystihnúť. A tak si prečítam všetky články od dotyčného autora, klíkaním mu zvýšim už beztak vysokú karmu, ale tým sa to zďaleka nekončí. Títo autori maju totiž na serveri svojich obľúbených blogerov, ktorých zvyknú uviesť tam na boku. A keď sa im páčia títo blogeri musia teda písať podobným štýlom, štýlom, ktorý sa mi tak páčil. No a vtedy začínam klikať o 106.
Keď sa mi to stalo prvý krát povzniesla som sa nad to a povedala si, že to sa stáva keď je človek hore do tretej ráno. Ale keď som zaspala na seminár aj dnes, tak som si povedala a dosť! Len pre pochopenie, nie je nič neobyčajné zaspať do školy keď sa začína o 8:00 ale ja som začínala o 12.30 !!!