Napríkladdnešok. Rádio sa mi pustilo presne o 6.00, zvučka runfunu a dobrápesnička mi vyčarila celkom dobrú náladu. Dala som si sprchu, umyla vlasy,zjedla cereálie s mliekom, čekla maily, blogy, obliekla som saa o pol 8 som už kráčala do bieleho domu na imatrikulačku. Cestou somstretla moju bývalú triednu zo strednej, prehodili sme pár slov a ja sompokračovala ďalej.
Naimatrikulačke bola celkom sranda, predstavili sa nám všetky spektables,magnificiencie a excelenice, zaznela hymna fakulty, štátna hymna,gaudeamus a dokonca nás svojou návštevou podctil nejaký finalista soSupeStar 2, ale za nič si neviem spomenúť ako sa volal. Našťastie ujo LarryPage a Sergey Brin založili Google tak som si vygooglila všetkých zosuperstar 2 a podľa fotky som spoznala, že to bol Martin Krausz. Zaspievalpár pesničiek spolu s doprovodom- gitarou, perkusiami a nádobkous ryžou, pár krát zlyhala technika a vypadával mu mikrofóna odišiel. My sme vyfasovali imatrikulačné listy, poklonili sme sa keďprečítali naše meno a odišli domov.
Bolasom veľmi unavená keď som došla domov pretože som spala necelé 4 hodinya tak som si ľahla a zaspala. Zobudila som sa poobede, po 4 hodináchspánku. Akurát došli rodičia z práce, naplnili chladničku a ja som juvyprázdnila. Zaliezla som do izby. Písal som, čítala som blogy, pozerala telku,zabíjala som čas. Toto som vydržala robiť až do večera.
Tentovíkend ostal môj priateľ na intráku v Žiline, kamarátky zo školy sa navíkend vracajú domov do iných miest, kamaráti z Prešova mali iný programa tak som v piatok večer ostala doma. Nevadí mi to, že je piatoka ja som ako najväčší looser doma, to mi je úplne jedno. Vadí mi, že somsama.
Mnesamota neprospieva. Už som sa o tom veľa krát presvedčila. A tak somzobrala mobil, zvalila sa na posteľ a zavolala prieteľovi. Rozprávali smesa asi 5 minút o tom ako mu dopadli zápočty, aká bola moja imatrikulačkaa potom som zo seba nemohla dostať ani slovo. Bolo mi strašne ľúto, že jetak ďaleko a ja nemám koho objať, že som tu sama medzi 4 stenami, že totakto budem musieť vydržať ešte týždeň. A tak sa mi z očí kotúľalislzy, v krku som mala nejakú hrču, nemohla som rozprávať a skoro anidýchať. Nebol to prvý a určite ani posledný záchvat úzkosti a tak somna otázky môjho miláčika, že čo sa deje len vzlykala. Dostala som zo seba lentakú hatlaninu ľúbim ťa, ja, ja sa ozvem a zložila som. Bolo mi na nič.Ležala som na posteli a plakala. Neviem ako dlho, nebolo to podstatné. Keďsom sa upokojila, chcela som zavolať znova, ale tá predstava, že budem počuťjeho hlas a pritom ho nebudem môcť objať spôsobila, že som sa znovarozplakala.
Terazležím na posteli, v pozadí ide nejaký treťotriedny horor a myslím, žesom z najhoršieho vonku. Uvedomujem si, že ľudia majú závažnejsšieproblémy ako obyčajnú samotu v piatok večer a tak mi neostáva ničiné, ako sa už neotáčať za týmto večerom, zobudiť sa ráno a začať odznova.
(ak sú v článku gramatické alebo syntaktické chyby tak sorry raz to opravím , ale momentálne nemám energiu riešiť také malichernosti)
