Kniha Bejby sníva o mori s podtitulom Run, baby, run rozpráva príbeh malej Ninon, ktorá vyrastá v krutom ovzduší patriarchálnej rodiny. Jej otec je obmedzený a sadistický, matka sa nedokáže brániť a upadá do apatie. Po jednej brutálnej bitke sa dostáva do nemocnice a po prvý raz sa stretáva s doktorom Rolandom Riemannom. Už vtedy dochádza k prvému prepojeniu osudov, hoci si to ani jeden z nich neuvedomuje.
„Na stole ležal anjel.
Polodlhé vlasy farby piesku a soli sa mu v spotených prameňoch vlnili okolo malej hlavy, prikrývali zdurenú modrofialovú polovicu tváre strapatým vodopádom. Ležal v skrivenej polohe na pravom boku, ľavá ruka mu visela v neprirodzenom uhle cez stôl a doráňané, krvou do červena sfarbené franforce bielych krídel splývali v stuhách z druhej strany stola.“ Ninon je takmer padlý anjel. No iba takmer, pretože napriek polámaným a zničeným krídlam ju to ťahá stále vyššie, nebojí sa riskovať a ide za svojím snom. Prežila kruté detstvo, ale napokon našla lásku u staršieho doktora, ktorý ju liečil. Áno, ich cesty sa opäť pretnú o niekoľko rokov, keď už je Ninon dospelá a Roland zrelý chlap.
Najkrajšie príbehy píše často život sám a pri čítaní tejto knihy vám to napadne niekoľkokrát. Mnoho je odpozorovaného zo života, nejde o žiadne šokujúce situácie stojace na hrane reálneho, a napriek tomu vtlačila Holland príbehu svoju pečať. Nezameniteľnú, jedinečnú. Má iný štýl písania a možno som ho nevedel spočiatku celkom chytiť, pretekal mi pomedzi prsty, ale už po pár stranách som sa správne naladil a príbeh som si užíval až do konca. Osviežujúco v tom dusnom prostredí pôsobil humor, napríklad keď sa Roland rozhodne dopriať Ninon skutočný orgazmus. Výbuch sopky, ktorý by cítila až v končekoch prstov...
Autorka sa nenásilne a pritom pútavo vŕta v živote bežnej socialistickej rodiny, ide pod kožu a nezaprie v sebe maliarku – pomáha si obrazmi, vie vykresliť situácie tými správnymi farbami, ktoré nekričia, ani neutlmujú, ale inšpirujú a podnecujú. Nádherná je časť, kedy začali byť Ninon a Roland konečne šťastní. Z riadkov aj spomedzi nich cítiť, že si užívajú, majú nefalšovanú radosť zo seba navzájom, vychutnávajú si každý okamih... spisovateľ má neraz problém vtesnať do slov svoju myšlienku. Je to ako práca zručného kamenára, ktorý milimeter po milimetri otesáva neforemný kameň až z neho vznikne krásne dielo. Holland má veľa z tejto zručnosti, vie vytesávať, pozná techniky, hrá sa so slovami, ktoré dokáže správne naukladať do viet. Mazná sa so slovíčkami, vyobracia ich z každej strany. Dokáže nimi vyjadriť nádej, vieru v silu dobra a láskavosti. Vie vzbudiť veľké emócie, dojať, poláskať ubolené srdce, ale bez patetickosti, či sladkavého pocitu v ústach.
Aj preto po prečítaní nevyznieva venovanie autorky pateticky: „Venujem všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorí sa nevedia či nemôžu nečinne prizerať utrpeniu nevinných.“
Pretože snívať treba. O lepšom, krajšom, milšom živote.
„Dievčatko, počula si už o mori,“ spýtala sa stará dáma.
Málo, iba ak čiernobielo v telke, odpovedal Ninonin ľahostajný pohľad. „Nič to,“ pohladila ju stará dáma, „raz sa k nemu dostaneš. Má farbu ľadu a pokoja a nesie tiaž ospalých viečok na svitaní. Poobede sa vlní spenenými kaskádami v zlatistých spŕškach rozjarenej vody a večer zaplavuje unavenú ľudskú dušu trblietavými zábleskami.“
„Vážne?“ čudovala sa Ninon. „A kde najbližšie sa také krásne more nachádza?“
Kdekoľvek budeš chcieť, Ninon. Len neprestaň o ňom snívať a keď bude treba – run, baby, run...
Prečítajte si úryvok z knihy "Bejby sníva o mori".
